Keď Washington vzbudzuje vo svojich partneroch dojem, že majú bianko šek na to, aby išli do vojny a očakávali americkú vojenskú pomoc, ak by boje nešli podľa predstáv, je to veľmi zlý nápad.
Bidenova vláda schádza z cesty, aby ubezpečila ukrajinskú vládu, že USA a Severoatlantická aliancia (NATO) kryjú Kyjevu chrbát v rastúcej konfrontácii s ruskými separatistami a samotným Ruskom. Tlačová správa Bieleho domu z 2. apríla potvrdila, že Joe Biden vo svojom telefonickom rozhovore s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským „potvrdil neochvejnú podporu USA pre suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny tvárou v tvár pretrvávajúcej agresii Ruska na Donbase a Kryme“. To isté urobili aj ďalší vysokopostavení úradníci, vrátane ministra obrany Lloyda Austina a ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena.
Takáto konfrontačná verbálna póza by mala byť sama o sebe dosť znepokojujúca. Deje sa to však v dôsledku nových ozbrojených stretov medzi ukrajinskou vládou a separatistickými silami. Donedávna sa dohoda o prímerí, dojednaná v roku 2020, dodržiavala primerane dobre, napätie sa však teraz prudko stupňuje. V reakcii na obnovené boje presunulo Rusko ďalšie sily na svoje hranice s Ukrajinou. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov varoval, že ak Kyjev obnoví vojnu v oblasti Donbasu, povedie tento krok k zničeniu Ukrajiny.
Pozície sa utvrdzujú aj v iných ohľadoch. Ukrajinská vláda oznámila, že spoločné vojenské cvičenia s jednotkami Ukrajiny a NATO sa pravdepodobne uskutočnia niekedy v lete tohto roku. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov varoval, že akékoľvek nasadenie vojsk NATO na Ukrajine prinúti Rusko prijať „ďalšie opatrenia na zaistenie jeho vlastnej bezpečnosti“.
Bidenovej vláde hrozí vážne nebezpečenstvo replikácie katastrofálnej politiky Georga W. Busha, ktorý svojho času nabádal gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho k presvedčeniu, že jeho krajina je váženým spojencom USA a že USA a NATO Gruzínsku pomôžu, ak by sa zaplietlo do ozbrojeného konfliktu s Ruskom. Saakašvili mal všetky dôvody dospieť k záveru, že má neochvejnú podporu Washingtonu. Bushova administratíva poskytla Tbilisi zbrane v hodnote miliónov dolárov a dokonca vycvičila gruzínske jednotky.
Bush a ďalší úradníci boli prehnane pochvalní voči Saakašvilimu a demokratickej revolúcii v Gruzínsku. V prejave v Tbilisi v máji 2005 Bush označil Gruzínsko za „maják slobody“ a ospevoval samozvaných demokratov tejto krajiny za vytvorenie vzoru pre ďalšie „farebné revolúcie“. Preto veril, že si Gruzínci zaslúžia osobitné uznanie … “Vaša odvaha inšpiruje demokratických reformátorov a vysiela správu, ktorá sa ozýva po celom svete: Sloboda bude budúcnosťou každého národa a všetkých ľudí na Zemi.” Dodal (mylne), že samotné Gruzínsko „buduje demokratickú spoločnosť, kde sú rešpektované práva menšín; kde prekvitá sloboda prejavu; kde je vítaná dôrazná opozícia a kde je jednota dosiahnutá mierom.“
Bush tiež tlačil na spojencov v NATO, aby poskytli Gruzínsku (a Ukrajine) členstvo v Aliancii. Aj keď francúzska a nemecká opozícia takéto úvahy odkladala, Saakašvili zjavne veril, že v akomkoľvek zúčtovaním medzi Moskvou a Tbilisi, NATO pristúpi k vojenskej konfrontácii s Ruskom. V auguste 2008 začal vojenskú ofenzívu s cieľom získať späť kontrolu nad odtrhnutým regiónom Južné Osetsko, ktorý bol od začiatku 90. rokov pod ochranou ruských mierových síl. Saakašviliho ofenzíva nanešťastie spôsobila straty aj ruským mierovým jednotkám. Moskva zareagovala rozsiahlou protiofenzívou, ktorá čoskoro viedla k okupácii niekoľkých gruzínskych miest a priviedla ruské jednotky až k hlavnému mestu.
Akákoľvek pestovaná nádej Gruzíncov, že široká chvála Washingtonu voči „demokratickému priateľovi“ sa prejaví v zapojení USA do vojny, sa rýchlo ukázala ako neopodstatnená. Keď Bush po začiatku ruskej ofenzívy zavolal Saakašvilimu, gruzínsky prezident ho vyzval, aby neopúšťal spriatelenú demokraciu. Bush ho ubezpečil o záväzku Washingtonu ohľadom územnej celistvosti Gruzínska, avšak odmietol prisľúbiť vojenskú podporu. Pokiaľ ide o všetky predchádzajúce vyjadrenia podpory, USA a európski spojenci neboli ochotní riskovať nebezpečnú a nepredvídateľnú konfrontáciu s jadrovou veľmocou kvôli nejasnému územnému sporu. Vojaci USA a NATO zostali vo svojich kasárňach a Saakašvili musel prijať ponižujúcu mierovú dohodu, ktorá ponechala Južné Osetsko a ďalší separatistický región pod ruskou kontrolou.
Paralely medzi nadmerným povzbudzovaním Ukrajiny zo strany Washingtonu a Bushovým chybným vyzdvihovaním Gruzínska sú desivé a alarmujúce. Vláda Vladimira Putina v priebehu rokov mnohokrát varovala Západ, že pokusy urobiť z Ukrajiny vojenského klienta NATO prekračujú z hľadiska ruskej bezpečnosti jasne červenú hranicu. Anexia Krymu v roku 2014 v reakcii na kampaň USA a Európskej únie zameranej na pomoc demonštrantom zosadiť zvolenú proruskú vládu Ukrajiny a nahradiť ju prozápadným režimom, mala túto správu (Kremľa) sprostredkovať (Západu) veľmi jasne.
Napriek tomu sa zdá, že Bidenova administratíva má v úmysle v tomto chybnom konaní pokračovať ďalej. Teraz existuje riziko dvoch nešťastných výsledkov tohto prístupu: jedného zlého a druhého strašného. Najpravdepodobnejším výsledkom je zopakovanie gruzínskeho scenára, v ktorom krajina, ktorú Washington podnecuje, aby zaujala konfrontačné stanovisko voči Rusku a koná na základe prehnaného predpokladu podpory USA, v skutočnosti utrpí zdrvujúcu vojenskú porážku a bude ponížená, zatiaľ čo americkí vodcovia vo všetkom svojom verbálnom pózovaní, budú obozretne upúšťať od možnosti vojenského angažovania sa. Spojené štáty ustúpia späť, bezohľadne a nezodpovedne.
Druhý alternatívny výsledok je však ešte horší. Existuje nebezpečenstvo, že Bidenova vláda dospeje k záveru, že musí dodržať implicitný záväzok k bezpečnosti Ukrajiny a skutočne prijme vojenskú reakciu pri vypuknutí bojov medzi ruskými a ukrajinskými silami. Bolo by to nekončené bláznovstvo, pretože by to mohlo vyvrcholiť jadrovou vojnou, no vzhľadom na intenzívne nepriateľské akcie voči Moskve, evidentné v administratíve a vo veľkej časti politickej elity Washingtonu, je to možnosť, ktorú nie je možné vylúčiť.
Bidenova administratíva musí urgentne prehodnotiť svoju politiku na Ukrajine. Washington dáva Kyjevu bezpečnostný prísľub za cenu, ktorú by žiaden príčetný Američan nemal byť ochotný Spojené štáty skutočne zaplatiť.
Autor: Ted Galen Carpenter – vedúci pracovník bezpečnostných štúdií na Inštitúte Cato a prispievajúci editor v National Interest, je autorom 12 kníh a viac ako 900 článkov o medzinárodných záležitostiach. Jeho najnovšou knihou je NATO: Nebezpečný dinosaurus (2019).
