Andrej Kiska sa opäť tvrdo vyjadril na účet Ruska a Vladimíra Putina, potom čo Moskva vetovala návrh rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o vytvorení medzinárodného trestného tribunálu pre vojnové zločiny, ktorý by stíhal osoby zodpovedné za zostrelenie malajzijskeho lietadla nad východnou Ukrajinou.
Kiska reagoval na rozhodnutie Moskvy na svojom fb profile slovami “Vyhýba sa tak hľadaniu spravodlivosti pred celým svetom. Všetci by sme si želali, aby bol z Ruska náš skutočný priateľ a partner. V boji proti terorizmu, v hospodárskej spolupráci. Vo vede, v kultúre, v športe. Vladimir Putin, žiaľ, zo svojej krajiny spravil niečo, nad čím každý slobodne mysliaci človek len neveriacky krúti hlavou. Mám rád ruskú kultúru, vážim si ruských ľudí. Dúfam preto, že ruský intelekt čím skôr prekoná túto ideologickú mašinériu a z Ruska sa stane partner, ktorému budeme môcť veriť,”. Nuž pán prezident, ja krútim hlavou nad vami, vašim nepochopením a skutočným pokrytectvom.
V prvom rade si treba uvedomiť, že Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny by tu mal byť na to, aby priniesol spravodlivosť obetiam a pozostalým vojnových konfliktov, nie na to, aby riešil čiastkové, hoc aj tragické udalosti, čím bolo zostrelenie Boeingu 777. Vojnové zločiny sú prečiny proti vojnovému a medzinárodnému právu ohľadom zaobchádzania so zajatcami či civilistami (mučenie, genocída), spôsobov vedenia bojov (použitie zakázaných zbraní) a zločiny proti mieru. Právo súdiť páchateľov vojnových zločinov má Medzinárodný trestný súd (ICC) sídliaci v Haagu. Na popud samotnej OSN boli vytvorené len dva Medzinárodné trestné tribunály a to pre pre Rwandu a bývalú Juhosláviu (pamätáme si aký bol spravodlivý a objektívny). Takže, ak chce niekto dávať do rovnováhy genocídu vo Rwande alebo etnickú vojnu v Juhoslávii so zostrelením dopravného lietadla, mal by sa zamyslieť ešte raz.
Moskva nepodporila vznik tribunálu pretože predmetná záležitosť – zostrelenie lietadla nespadá podľa nej pod mandát Bezpečnostnej rady (BR) OSN a nenaplnila skutkovú podstatu vojnového zločinu podľa jeho definície. Ruské orgány sa rovnako obávajú jednostrannosti vyšetrovania pod vedením holandských úradov, čo je vo svetle dnešných napätých vzťahov, úplne zrozumiteľné. Menej zrozumiteľné je napríklad to, prečo bola z oficiálneho vyšetrovania vylúčená práve ruská či malajzíjska strana.
Nebolo by na škodu, keby si prezident Slovenskej republiky najskôr uvedomil súvislosti a oboznámil sa s faktami, kým na niečo prvoplánovo a populisticky zareaguje. Horlivé vzplanutie, rázny postoj i tvrdé slová by sme si od hlavy štátu samozrejme všetci veľmi cenili a želali, no nie keď sú používané tak nerovnovážne a jednostranne, ako je tomu v prípade pána Kisku …
Áno, mal by vzniknúť Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny, ale nie pre zostrelenie dopravného lietadla, ale v prvom rade kvôli samotnej vojne na východe Ukrajiny, ktorá bola namierená hlavne proti civilistom, ktorú možno v mnohom vnímať ako etnickú, nehovoriac o tom, že bolo niekoľkokrát preukázané, že v nej boli použité zakázané zbrane a porušené ženevské konvencie.
Prečo si prezident nevšíma aj iný zaujímavé témy, napríklad čudné zamietnutiu rezolúcie na pôde OSN, v ktorej prekladajúce Rusko žiadalo odmietnutie glorifikácie nacizmu a iných foriem rasovej diskriminácie, xenofóbie či neznášanlivosti? Proti rezolúcii vtedy boli len tri štáty – USA, Kanada a Ukrajina, väčšina členských štátov EÚ sa poslušne zdržala. Alebo toto nebola podstatná záležitosť?
Kde bolo to spravodlivé rozhorčenie pána Kisku, keď izraelské vojenské sily minulé leto hanebne a bez rozdielu bombardovali a ničili obytné štvrte v Gaze, zmasakrovali 2100 ľudí z toho 75% civilistov, vyše 500 detí, 11 000 ľudí bolo zranených, 90 000 domovov zničených a pol milióna ľudí stratilo strechu nad hlavou? Kde je volanie po zastavení agresie voči palestínskemu ľudu, ktorý zažíva obdobie tvrdého apartheidu v područí Izraela už 60 rokov, za ktorých z palestínskeho územia zostali len maličké ostrovčeky chudoby a útlaku, ktoré sú naďalej protiprávne obsadzované novými izraelskými osadníkmi?
Pamätáme si vrúcne prijatie tureckého prezidenta Erdogana v Prezidentskom paláci, na úsmevy, podávanie rúk i pozývanie Turecka do EÚ. Andrej Kiska vtedy povedal “V tomto nepokojnom svete je Turecko ostrovom stability a prosperity, ale aj štítom voči hrozbám pre našu bezpečnosť”. Slovenskému prezidentovi je zrejme jedno, že Erdogan sa správa ako sultán s neobmedzenou mocou, tvrdo zasahuje proti politickým oponentom, novinárom či aktivistom, ktorí končia často vo väzení či mŕtvi. Je mu jedno, že keď je treba nechá v krajine zablokovať sociálne siete či nariadi uväzniť prokurátorov a vyhlásiť ich za vlastizradcov, keď náhodou dokážu, že turecké spravodajské služby tajne podporujú radikálov v Sýrii zásobami a zbraňami. Je mu ukradnuté, že Turecko nepohlo prstom v boji proti Deašu, naopak, skryto i neskryto ho podporuje, no keď sa vyskytla príležitosť, Turecko začalo útočiť nie na islamských radikálov, ale na Kurdov, s ktorými prerušili mierové procesy a defakto tomuto národu bez štátu vyhlásil Erdogan vojnu, a to aj napriek tomu, že kurdské milície najefektívnejšie bojujú proti radikálom Daešu v Sýrii i Iraku. A už je úplne fuk, že Turecko porušilo medzinárodné právo a vyhlásilo nad severnou Sýriou – zvrchovaným štátom bezletovú zónu, čo nehorázne podporili USA i NATO.
Prečo nepočuť hlas slovenského prezidenta v prípade vojnových zločinov v Jordánsku, ktorý Saudská Arábia napadla začiatkom tohto roka bez akéhokoľvek mandátu len s odobrením USA, len preto, že jej zvrhnutý jordánsky režim a prezident vyhovoval? OSN a medzinárodné právo sú zrazu slepé, keď ide o strategického partnera na Blízkom Východe, ktorý používa v Jemene zakázané kazetové bomby dodávané USA, zabíja tam tisíce civilistov a už vôbec nevadí, že ide o krajinu so stredovekým právom, kde ženy nemôžu ani bicyklovať a ľudia sú popravovaní priamo na uliciach, hlavne že Západ má dodávateľa ropy a odbyt pre zbrojný priemysel. Ale k tomuto sa samozrejme tiež netreba vyjadrovať, veď na čo.
Spravodlivosť má v prejavoch Andreja Kisku zvláštnu príchuť. Je totiž zvláštne a pochybné, keď sa hlava štátu vyjadruje takmer výlučne na adresu jedného verejného nepriateľa a akosi ignoruje všetky ostatné prípady hanebného porušovania práva vo svete. Reagovať na to, čo sa práve pretriasa na medzinárodnej politickej scéne a v mainstreamových médiách, na témy, ktoré si priam vynucujú a na ktoré sústreďujú pozornosť západné krajiny je síce pochopiteľné, no zároveň účelové, skratkovité a povrchné. Svet je komplexný, neexistuje tu jediný jav bez spojitosti na iný, svet nie je čiernobiely a exaktne rozdelený na tých zlých a dobrých, na priateľov a nepriateľov.
A čo tak niekedy hovoriť aj o minulosti? Keď už sme pri tých vojnových zločinoch, čo tak ľuďom pripomenúť napríklad genocídu 1,5 milióna Kurdov, ktorú Turecko doteraz tvrdo odmieta? Čo tak pripomenúť genocídu vo Východnom Timore indonézskou vládou, ktorú podporovali USA alebo v Západnej Papuy podporovanú austrálskou vládou? A čo tak otvorene hovoriť o hanebných intervenciách USA v spoločnosti NATO do Iraku, Afganistanu, Líbye atď, o podpore rôznych radikálnych frakcií v napr. v Sýrii, Egypte, Jordánsku, Bahraine a inde vo svete, ktoré tomuto svetu priniesli milióny mŕtvych a zranených, zničené rodiny, zdevastované krajiny a destabilizované regióny plné bezprávia a neslobody? Dočkáme sa spravodlivosti v rámci Medzinárodných tribunálov proti jednoznačným vojnovým zločinom páchanými priamo či za pomoci západných krajín a bude za ich vytvorenie náš prezident lobovať?
Andrej Kiska haní ruského prezidenta, rozpráva o nedôvere, ideológii a neslobodnom Rusku. Je zaujímavé, že pritom všetkom bezpráví a neslobode sa Vladimír Putin teší historicky najvyššej podpore verejnosti doma (okolo 90%), ale i v zahraničí, a to aj napriek ohromnej vlne mediálnej manipulácie, neobjektívnosti a zaujatosti zo strany západných médií. Samozrejme propaganda funguje aj na druhej strane, ale toho si je slovenský prezident vedomý, niekoľkokrát o tom verejne a s presvedčením hovoril a vyzýval k protiopatreniam (žeby k protipropagande?).
Rovnako zaujímavé je, že kritike nepodrobí súčasných ukrajinských predstaviteľov, za zvláštne zákonodárne praktiky, za nedodržiavanie medzinárodných dohôd, za bezprávie kde si beztrestne vyčíňajú ozbrojené radikálne skupiny, za zvláštne úmrtia opozičných politikov, za neustálu a ohromnú korupciu a rozkrádanie verejného majetku, za chudobu ktorej čelí čoraz viac Ukrajincov, za vojnu, ktorú očividne ukrajinská vláda nikdy nechcela ukončiť … Naopak, týchto predstaviteľov víta s veľkým úsmevom a otvorenou náručou, ako sa na správneho štátnika patrí, no keď mal príležitosť nadviazať kontakty a podiskutovať si s Putinom, odmietol pozvanie na výročie ukončenia 2.svetovej vojny v Moskve. Prezident Slovenska si totiž priateľov vyberá.
Čo v skutočnosti teda urobil Andrej Kiska pre nastolenie mieru či upokojenie situácie v Európe, či vo svete? Doteraz sme boli len svedkami sľubu, že Slovensko navýši rozpočet na zbrojenie a že poskytneme základňu pre NATO. Navštívil Kyjev, aby si pozrel prehliadku zbraní ukoristených proruským povstalcom, vyjadril rozhorčenie z Ruska a ubezpečil ukrajinských predstaviteľov o našej podpore. Na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii GLOBSEC potom pred mnohými zahraničnými politikmi a vojnovými zločincami potvrdil našu kolegiálnosť pri spoločnom – EÚ a NATO postupe (veď načo ho podrobiť kritike, keď tak super funguje) a Rusko vylúčil ako nášho (slovenského) partnera. Od začiatku podporuje “spoločný európsky postoj” čo sa týka sankcií, hovorí o nich ako o nutnosti a vo februári tohto roka vyzval členské štáty EÚ k ich upevneniu, hoc už je každému jasné, že kvôli nim len zbytočne strádajú obyčajní ľudia a trpí ekonomika na oboch stranách. No a teraz sa vyjadril, že sa Rusko vyhýba spravodlivosti a je nedôveryhodnou, ideologickou mašinériou, pretože odmietlo návrh na zriadenie tribunálu pre zostrelenie malajzíjskeho lietadla.
Nuž, Andrej Kiska nie je len štedrý a zábavný človek, no dokáže byť aj tvrdý a zásadový. Ak by všetko to, v čo verí a čo tvrdí, bola aj pravda (pretože v skutočnosti je to len jeho osobný názor), jeho zahraničná politika zostáva nekonzistentná, rovnako ako jeho hodnotový postoj. Spravodlivosť totiž pozná viac než len jednu svetovú stranu a tému. Čo treba uznať Andrejovi Kiskovi je to, že sa ani nepokúša zakryť svoju jednostrannosť a dáva dostatočne najavo, že nechce byť žiadnym zmierovateľom a mostom medzi znepriatelenými stranami, pretože most treba budovať na oboch brehoch. V atmosfére súčasných procesov v európskom priestore plnej strachu, obáv, propagandy a šialenej paranoje, hlavne v politických kruhoch, je to však pre nás, obyčajných ľudí, smutné zistenie.
