Do našej krajiny zavíta nová automobilka Jaguar a Land Rover, z čoho má značná časť obyvateľov Slovenska radosť, istá časť už spravidla nadáva a veľmi malá časť uvažuje v širšom kontexte.
Slovenská vláda podpísala s britskou spoločnosťou Jaguar Land Rover memorandum o zámere postaviť závod v Nitre, ktorého výrobná kapacita by mala byť údajne 200- až 300-tisíc vozidiel ročne. Slovensko sa tak stane gigantom automobilového priemyslu vzhľadom na počet obyvateľov, ročná výroba sa tak môže zvýšiť až na 1,3 milióna automobilov ročne. Mnoho sa hovorí a píše o výhodách, menej už o tom, čo nás to v skutočnosti bude všetkých stáť.
Holt, žijeme v dobe, kedy je uplácanie legálne a je súčasťou “normálnej” ekonomickej súťaže. Nakoľko v hre o nové pôsobenie automobilky boli aj iní hráči ako Slovensko, víťazom sa stáva ten, ktorý jej poskytne najväčší ekonomický “stimul”. Otvorene povedané, ak chcete pritiahnuť do svojej krajiny veľký koncern, ktorý vám urobí meno a zvýši zamestnanosť, musíte ho podplatiť. Vyššia ponuka prebíja, no víťazom sa stáva len jeden a vybraná krajina či jej občania to nie sú. Stimul by mal v zdravom svete zmysel, ak by podnikateľský subjekt skutočne vzhľadom na svoje kapitálové možnosti, potreboval pomoc s investíciou do novej výroby zvonka, teda zo strany štátu. No prípad automobilky Jaguar Land Rover, ktorej minuloročný zisk dosiahol 2,6 miliardy libier, to zrejme nebude …
Jedným z hráčov bolo aj Poľsko, ktoré priznáva, že automobilke ponúklo štátnu podporu vo výške 83 miliónov eur, čo sa však zástupcom Jaguara zdalo primálo. Podľa poľskej strany “však Slováci prišli s ponukou veľmi vysokej priamej štátnej podpory”, ktorej výšku “nemohli akceptovať, pretože by to znamenalo, že zisky a náklady by sa medzi obe strany nedelili rovnakým dielom”. Nuž, ponuku Poliakov naša ctená vláda údajne prebila 5-násobne. Áno, ponúkla automobilke stimul vo výške 425 miliónov eur.
Dobrá správa je, že podľa predbežných odhadov (ak im môžeme dôverovať) pôjde o celkovú investíciu za viac ako 1,3 miliardy eur a prácu by malo vďaka automobilke nájsť zhruba 6000 ľudí (v závode a subdodávateľských firmách). Ak by návratnosť štedrej štátnej dotácie bola ako v prípade iných automobiliek pôsobiacich na Slovensku, deklarované 3 roky, bol by to možno nakoniec aj celkom fajn ťah. Napriek tomu, tu však zostáva niekoľko momentov a otázok, ktoré si kladú poniektorí z nás …
Akú štátnu dotáciu teda vláda automobilke ponúkla a prečo bola podľa zainteresovaných privysoká až astronomická? Nebolo v tejto cene nakoniec úplne zbytočne zahrnuté aj promo vládnej strany vzhľadom k budúcoročným voľbám?
Prečo naša vláda nepodporuje aj naše domáce firmy a živnostníkov podobnými štedrými stimulmi, lež práve naopak, neustále zvyšuje ich zaťaženie? Úloha malých firiem a živnostníkov je totiž nepopierateľná, sú základom zdravej ekonomiky štátu, ich zisky zostávajú doma a práve preto by ich mal štát podporovať, a to vo všetkých odvetviach, ktoré sú pre prežitie a zveľaďovanie krajiny potrebné.
Sú naozaj podobné praktiky legálneho podplácania nevyhnutné, keď prichádzajúce koncerny už majú zaručené iné benefity, v podobe napr. nízkych miezd v porovnaní so západnými krajinami, či vysokej výkonnosti, nehovoriac už o tom, že investície si vzhľadom na imanie tak veľkých spoločností v skutočnosti nevyžadujú tak vysoké štátne stimuly?
A napokon – je skutočne rozumné orientovať priemysel a celú ekonomiku štátu na jedno odvetvie? Problémom totiž ani nemusí byť tak pôsobenie zahraničných koncernov u nás, ale skôr to, že orientácia na jediné odvetvie priemyslu nás v budúcnosti môže vyjsť pekne draho. Už sme boli svedkami globálnej finančnej krízy a prepadu, ktorý spôsobila a rovnako dobre vieme, že ďalšie budú nasledovať. Žijeme vo veľmi nestálom svete stojacom na bublinách, dlhoch, pôžičkách a sankciách, kde takmer výlučná orientácia na výrobu osobných automobilov vyznieva až žalostne krátkozrako a hlúpo. O tom sa presvedčili kedysi aj v americkom Detroite, mimochodom.
Obrovské finančné stimuly, ktoré investuje náš štát do toho, aby sem pritiahol a udržal veľkých hráčov, by sa mali prerozdeľovať spravodlivejšie a hlavne prezieravejšie, s dôrazom nielen na momentálnu situáciu na trhoch, ale hlavne na tendencie, ktorých sme svedkami. Ak totiž príde kolaps, automobilový priemysel nás nevykúpi. Padne a my s ním. A možno vtedy pochopíme, že investícia do domácich podnikov – do vlastného odevného či drevospracujúceho priemyslu, do strojárstva, do vedy a výskumu, do poľnohospodárstva a hlavne do malých farmárov, by bola omnoho rozumnejšou a prezieravejšou voľbou, ktorá by mohla budúcim generáciám zabezpečiť trvalo-udržateľný spôsob života v našej krajine.
