Potom ako iracký parlament v nedeľu svojou väčšinou schválil uznesenie, v ktorom vyzval vládu, aby ukončila prítomnosť zahraničných vojakov v Iraku a zabezpečila, aby ďalej nevyužívali irackú pevninu, vzduch ani vody na svoje operácie, prišla na rad americká reakcia plná arogancie a hrozieb.
Iracký premiér Adel Abdul Mahdi označil útok USA za „politický atentát“ a povedal parlamentu, že vláda musí vypracovať časový rozvrh na stiahnutie všetkých zahraničných vojsk „v záujme našej národnej suverenity“.
Americký prezident Donald Trump varoval Irak, že ak vyhostí americké jednotky z krajiny ako odplatu za zabitie spojenca iránskeho generála Sulejmáního, USA uvalia na Irak tvrdé sankcie.
Minister zahraničných vecí Mike Pompeo zamietol výzvy irackého premiéra, Mahdiho nazval „rezignovaným predsedom vlády“ a „úradujúcim premiérom“ a tvrdil, že iracký ľud chce, aby Spojené štáty zostali v krajine. „Sme presvedčení, že iracký ľud chce, aby Spojené štáty pokračovali v protiteroristickej kampani. A budeme aj naďalej robiť všetky veci, ktoré musíme urobiť, aby sme Ameriku ochránili,“ povedal Pompeo pre Fox News.
Je skutočne dobré vedieť, že konečne pozná naše potreby a vie, čo skutočne chceme. Obyvatelia sveta sa už vlastne ani nemusia obťažovať nepríjemným volením svojich zástupcov, aby tí jednali v záujme krajiny a jej ľudí. Spojené štáty predsa vedia, čo chce prostý “ľud”, trebárs aj na druhej strane planéty. Vedia to očividne lepšie než volení zástupcovia, v tomto prípade, irackého ľudu. Veď dokonca rozhodnutie parlamentu bojkotovala väčšina sunnitských a kurdských poslancov, ako radi prízvukujú americké médiá, čo tam po demokratickej väčšine (180 z 329) a že tá šiítska zastupuje 70% obyvateľstva …
Prezident Trump následne povedal novinárom v prezidentskom lietadle Air Force One pri návrate z dovolenky, že “ak sa zachovajú nejako nepriateľsky, ak urobia niečo, čo budeme pokladať za neprimerané, uvalíme na Irak sankcie, veľmi prísne sankcie.”
„Ak nás požiadajú o odchod, ak my to budeme musieť urobiť za nie veľmi priateľských okolností, uložíme im sankcie aké nikdy predtým nevideli. Iránske sankcie budú popri nich vyzerať mierne,“ uviedol Trump.
Podľa Trumpa by iracká vláda mala zaplatiť USA za vojenské investície v Iraku. „Máme mimoriadne nákladnú leteckú základňu. Jej vybudovanie stálo miliardy dolárov. Dávno pred mojím zvolením. Neodídeme, kým nám za to nezaplatia,” dodal Trump.
Ide skutočne o fascinujúcu logiku ak vezmeme v úvahu, že americká intervencia v roku 2003, ktorá bola celá vyvstavaná na lži o chemických zbraniach a spolupráci Saddáma Husajna s al-Kájdou, síce stála skutočne Američanov miliardy dolárov, no omnoho viac stála Iračanov. Bola zničená infraštruktúra krajiny, rovnako tak elektrárne, továrne, školy, nemocnice, obytné budovy, kultúrne dedičstvo, nehovoriac už o ľudskej tragédii v podobne milióna mŕtvych, tisícov zmrzačených a zranených, státisícov utečencov a ďalších miliónov vnútorne presídlených. K tomu treba pripočítať ďalšie hrôzy spojené so vznikom fanatického sunnitského Islamského štátu, ktorého jadro bolo konštruktom ničivej vojny, americkej agresie, väzenských zariadení, mocenského vákua a náboženských sporov, všetko pekne zamiešané a vyzbrojené vyspelými zbraňami, ktoré v Iraku zanechali Spojené štáty, spolu s novou nepripravenou armádou.
Práve Irak by mal žiadať kompenzácie za americkú intervenciu a vznik IS a to priamo na Medzinárodnom súdnom dvore. Ak Trump žiada peniaze za nimi vybudované letisko, odpoveďou Iračanov by malo byť, nech si ho teda Američania zbalia a zoberú domov. Ale verí vôbec niekto tomu, že peniaze netiekli do vreciek amerických spoločností a armády z irackej ropy? To, čo však Irak narozdiel od USA nemá, je moc. Moc ignorovať všetky písané i nepísané zásady, ale aj moc hospodársky ak nie zničiť, tak aspoň veľmi uškodiť iným krajinám. Ekonomická vojna či blokáda je jedna z praktík, ktorá by mala byť považovaná za zločin proti ľudskosti, pretože sankcie vždy najtvrdšie dopadajú na tých najbezmocnejších a majú výlučne tragické následky nielen pre hospodárstvo a existenciu obyvateľov (sankcie na Irak uvalené BR OSN po Vojne v zálive spôsobili napríklad smrť vyše pol milióna detí)
Pravdou je, že toho, čo sa Washington skutočne desí je, ešte užšia spolupráca Iránu a Iraku. Rovnako sa desí možnosti, že by ho mohlo potencionálne nahradiť Rusko, ktoré by mohlo irackým pozemným silám poskytnúť dostatočnú podporu v boji proti IS, tak ako to robí úspešne aj v Sýrii. K tomu treba prirátať strach zo straty kontroly nad bohatými ložiskami ropy a strategickými vojenskými základňami. Washingtonu ide v tomto smere o veľa a s najväčšou pravdepodobnosťou sa len tak ľahko z Iraku nestiahne. To, že je na strane Iraku medzinárodné právo pre Američanov nič neznamená, rovnako v Sýrii, kde napriek rozhodnutiu a naliehaniu sýrskej vlády na pôde OSN, americké sily naďalej okupujú dôležité pohraničné lokality a najbohatšie ropné ložiská v krajine.
Krádež nerastného bohatstva je jeden z princípov vojenských intervencií. Ten kľúčový dôvod je však strategický, geopolitický. Zmeniť pomer síl. Amerike sa to darí naozaj dobre. Celý svet svojim arogantným správaním a militantným terorom stavajú proti sebe. Teda aspoň to by malo platiť, ak by svet bol logické miesto. Lenže nie je. Vládnu v ňom sebecké záujmy, slepá viera (niekedy aj zvaná hlúposť) a samozrejme … propaganda.
Ďalšie moje komentáre a aktuálne informácie môžete nájsť na mojej osobnej FB stránke Panteon
