Sme svedkami ďalšej zvláštnej situácie ohľadom Sýrie, ktorá však vypovedá mnohé o charaktere údajných snáh bojovať proti islamským radikálom a ukončiť vojnu v Sýrii. Objavili sa správy, že Rusko zvažuje intenzívnejšie vstúpiť do dlhoročného konfliktu v Sýrii a prispieť k porážke tzv. Islamského štátu (Daešu), čo na medzinárodnej pôde vyvolalo okamžitú hystériu. Západní politickí predstavitelia okamžite započali diplomatický boj a médiá ako na povel spustili ďalšiu propagandu, aby Rusko zdiskreditovali a zabránili mu vojensky sa angažovať v krajine zmietanej krvavou vojnou.
Celý poplach spustil izraelský portál, ktorý uverejnil správu o ruských stíhačkách v sýrskom vzdušnom priestore. Obavy Západu umocnili údajné fotografie ruských vojakov bojujúcich proti islamistickým radikálom, uverejnené na sociálnych sieťach a o pár dní už Američania vedeli, že v Sýrii pristálo niekoľko ruských lietadiel. Hoci Moskva informácie najprv dementovala a špekulácie odmietla, nikdy sa netajila tým, že svojmu spojencovi – sýrskemu legitímnemu režimu Baššára al-Asada poskytuje vojensko-technickú pomoc v podobe zbraní, vozidiel a školiacich dôstojníkov, čím roky pomáhala Damašku v boji s ozbrojencami. Nakoľko je sýrska armáda už dlhú dobu v defenzíve, je atakovaná povstalcami i radikálmi Daešu a rôznych džihádistických odnoží a stratila už aj provinciu Idlib na severozápade krajiny, ktorej sa zmocnili radikáli z hnutia Al-Nusrat, Moskva sa rozhodla zintenzívniť vojenskú pomoc Sýrii a zrejme pripravuje aj priamu vojenskú intervenciu.
Západný prístup ku konfliktu v Sýrii sa zdá nepochopiteľný, schizofrenický, až šialený. Napriek tomu, že prioritou by malo byť zničenie teroristickej organizácie Daeš, ktorá neuveriteľne krutým spôsobom terorizuje Sýriu, Irak, ale už aj Líbyu a Afganistan, kde obsadila a ovláda obrovské územia, západné krajiny naďalej trénujú a podporujú ďalších rebelov, ktorí v prvom rade bojujú proti Asadovi a z ktorých sa až príliš často stávajú radikálni džihádisti, pózujúci s americkými zbraňami na amerických Humwee. Týmto sa logicky oslabuje jediná sila stojaca medzi Daešom a obyvateľmi Sýrie, koncentrovanými na západe krajiny, a tou je Sýrska arabská armáda (SAA). USA v tejto zvrátenej hre zašli dokonca tak ďaleko, že svojich vytrénovaných rebelov budú brániť nielen pred Daešom, ale pred kýmkoľvek, teda aj pred SAA. Z toho vyplýva, že keby sa títo “americkí” rebeli dostali a zaútočili na prezidentský palác, ktorého obrana by adekvátne odpovedala, mali by americké vzdušné jednotky oprávnenie zaútočiť priamo na Asada. Zdravý rozum by napovedal, že riešenie spočíva niekde inde, a to napríklad v spolupráci s krajinami, na ktorých území boj s radikálmi prebieha (SAA) a v podpore skupín, ktoré už proti radikálom dlhodobo bojujú (Kurdi, iracké milície, Irán) a sú v tom úspešné. Nehovoriac o tom, že na medzinárodnej úrovni by mal vládnuť konsenzus a spolupráca Východu i Západu, čo sa týka boja proti terorizmu a najväčšej civilizačnej hrozbe, ktorou je jednoznačne Daeš (hoc v poslednej dobe sa nám média, “odborníci” a niektoré nevládne organizácia snažia nanútiť, že hrozbou, dôvodom vojny ako aj vinníkom utečeneckej vlny je diktátor Asad).
Prostým faktom zostáva, že na rozdiel od Spojených štátov, Francúzska, Veľkej Británie, Turecka, Saudskej Arábie a Kataru, Rusko nedodávalo zbrane do rúk sýrskym rebelom, medzi ktorými boli aj radikalizovaní islamisti. Rusko naproti tomu v roku 2013 dopomohlo diplomatickou cestou zastaviť ďalšiu vojenskú intervenciu Západu, ďalšie “humanitárne bombardovanie” NATO tentokrát Damašku a sprostredkovalo dohodu o zlikvidovaní celého sýrskeho chemického arzenálu. To, že má ruská armáda v sýrskom Tartuse svoju jedinú námornú základňu v Stredozemnom mori a je dlhoročným spojencom Sýrie, len podčiarkuje dôvody Ruska, rovnako ako aj dôvody Západu na to, aby vyvolávalo hystériu okolo jeho prítomnosti v Sýrii.[sociallocker id=2937][/sociallocker]
Do bojov s Daešom sa v auguste pridala aj Veľká Británia, vstup ohlásilo už aj Francúzsko a dokonca Austrália, ktoré sa pripoja k medzinárodnej koalícii, ktorej vzdušné nálety na pozície radikálov Daešu však majú, podľa viacerých expertov mizivé účinky a samé o sebe nedokážu ďalší postup radikálov zastaviť. Okrem toho si nálety vyžadujú vysokú daň v podobe stoviek mŕtvych civilistov. Len za minulý rok nezávislé monitorovacie organizácie hlásili takmer 500 obetí týchto vzdušných útokov. Na druhej strane sú naozaj dobrým biznisom pre zbrojárenský komplex (ktorý je neodlučiteľne previazaný s politikou), ktorý počas zdĺhavých konfliktov zažíva skutočnú renesaciu (veď len jedna strela Tomahawk vyjde na vyše 1 milióna dolárov). Už ani nie je zvláštne, že nálety spojencov sú v rozpore s medzinárodným právom, nakoľko nie sú odsúhlasené a koordinované so sýrskym režimom a že ich vykonávajú výhradne krajiny, ktoré zároveň v Sýrii dlhodobo podporovali a neustále podporujú rôzne povstalecké a radikálne frakcie. Ako sa však na ich účinnosť môžeme tak naivne spoliehať, je ale záhadou.
Západ vytvoril nad sýrskym konfliktom dymovú clonu a tvári sa, že koaličné nálety na zastavenie Daešu sú postačujúce. Ako však vidíme, územie ovládané Daešom sa rozrastá, pokračujú odporné popravy, predaj otrokov, radikalizácia spoločnosti, ničenie kultúrneho dedičstva, celková deštrukcia krajiny a života jej obyvateľov. Napriek tomu, že práve Rusko by s veľkou pravdepodobnosťou zohralo významnú úlohu v porážke islamistických radikálov, jeho priama vojenská účasť v boji proti Daešu sa kritizuje a podľa koaličných spojencov by mohla prekaziť ich vlastné snahy a spôsobiť ešte väčšiu utečeneckú vlnu. Oné snahy sa zdajú byť až príliš jasné – predlžovanie utrpenia Sýrie, skrytá podpora radikálnych a opozičných skupín (ktoré sú niekedy tým istým), postupné a úplné vyčerpanie asadových, ale aj kurdských síl a možno až potom konečná intervencia pozemných jednotiek, už do úplne destabilizovanej Sýrie, bez legitímneho vodcu, bez vízie budúcnosti.
Aby Spojené štáty ukázali, že si prítomnosť Rusov v Sýrii ani najmenej neželajú, vyzvali Bulharsko a Grécko, aby ruským lietadlám vezúcim pomoc pre Sýriu zakázali prelet cez svoj vzdušný priestor, čo je nielen prejavom arogancie, ale aj neochoty spolupracovať na zastavení terorizmu. Kým bulharská vláda prelet ruských lietadiel skutočne zakázala a zdôvodnila ho”vážnymi pochybnosťami” ohľadom ich nákladu (Rusko totiž tvrdilo, že ide o humanitárnu pomoc), Grécko prelety nakoniec povolilo, čím preukázalo, že USA nezmôže mávnutím prsta všetko. Samozrejme ani štruktúry NATO nezostali v úzadí a reakcia bola dopredu jasná, keď generálny tajomník Jens Stoltenberg vyjadril zdesenie nad zvyšovaním ruskej vojenskej prítomnosti v Sýrii a povedal, že “to nijak neprispeje k riešeniu krízy”. Škoda, že nedodal, ako prispelo NATO k riešeniu “krízy” v Sýrii a k zabezpečeniu ochrany Európy a sveta pred islamistickými radikálmi. NATO totiž opäť raz dokázalo, že nie je žiadnym obranným paktom, ale nástrojom, ktorého cieľom je udržiavať hegemóniu Západu, a to hlavne USA. Je to predĺžená ruka mocenských štruktúr, ktorá jedná jedine tam a jedine vtedy, keď je to v ich záujme. Príkladov je mnoho, ako aj nevinných obetí a rozvrátených krajín. Nemusíme ale ani viac polemizovať – NATO ani EÚ nerobili doteraz proti vzrastajúcej sile Daešu nič. Venujú sa výhradne hystérii, šíreniu paranoje a vyfabrikovanej hrozbe zo strany Ruska, a kým sa NATO naplno venuje rozdúchavaniu pokračujúcej Studenej vojny, budovaniu základní, zbrojeniu a cvičeniam, EÚ je najnovšie plne vysadená na “riešenie” utečeneckej krízy, ktorú svojou (ne)činnosťou sama spôsobila a ďalej podporuje. A pritom je riešenie zreteľné a na dosah a mali by sme sa všetci pýtať našich volených zástupcov, hlavne tých na európskej úrovni, čo pre riešenie situácie na Blízkom Východe a v Afrike vlastne robia.
Západ svojim postojom a postupom v tzv. boji proti terorizmu opäť raz dokázal, že mu nejde o likvidáciu radikálov, ale o vlastné mocenské záujmy, v prípade Sýrie o zničenie Bašára al-Asada ako zvrchovaného lídra krajiny, rovnako ako tomu bolo v Iraku či Líbyi. Nech už bol a je režim v Sýrii akýkoľvek, Baššár al-Asad získal v posledných prezidentských voľbách takmer 90% hlasov, čo je takmer 10 miliónov ľudí a s týmto by sa malo aj adekvátne počítať. Politické zmeny sú nevyhnutné, no nemôžu byť vynucované kravou vojnou. V arabskom svete a to hlavne v krajinách Perzského zálivu sú omnoho ohavnejšie režimy, s ktorými západné mocnosti pokrytecky spolupracujú a prehliadajú ich zločiny, vrátane porušovania ľudských práv, medzinárodného práva či podpory svetového terorizmu. Sú to krajiny ako Saudská Arábia, Katar či Jemen, ktoré sú najväčšími producentmi a podporovateľmi džihádistov, ktorých distribuovali aj do susednej Sýrie, v spolupráci s Tureckom, ktoré veľkou mierou prispelo k vzostupu radikálov, keď im otvorilo brány do Sýrie a podporovalo rôzne skupiny zbraňami, nehovoriac o nakupovaní ropy, ktorej predaj priniesol Daešu nemalé finančné prostriedky na ďalšiu teroristickú činnosť. A nemali by sme zabudnúť ani na zásadnú úlohu USA, ktoré bolo iniciátorom mnohých krvavých intervencií, v posledných rokoch prevažne v Afrike a na Blízkom Východe, na ich históriu a taktiku podpory opozičných, radikálnych skupín, ktorú využívajú úspešne dodnes, na neuveriteľnú mieru militarizácie, do ktorej investujú cca 600 miliárd dolárov ročne, na vojenský kolonializmus zahrňujúci 130 krajín, v ktorých má USA 900 vojenských základní. Ak ešte vôbec niekto verí v proklamovaný boj Západu s terorizmom, nech sa ešte raz zamyslí, ako vyzeral svet pred rokom 2001, teda kým tento “boj” vôbec začal a ako vyzerá situácia dnes … Nič viac netreba.
Pozn. autora – Článok vznikol symbolicky dnes, 11.septembra, teda na výročie teroristických útokov na WTC v New Yorku, od ktorých datujeme aj začiatok vojny proti svetovému terorizmu vedeného Západom a rovnako v deň, kedy sýrsky prezident Baššár al-Asad oslavuje svoje 50te narodeniny.
