Americkí vojenskí velitelia neradi potápajú vlastnú loď. Či už svedčia pred Kongresom alebo sa vyjadrujú v odborných časopisoch, naši novodobí generálmajori, plukovníci a majori, ktorí snívajú o tom, že jedného dňa budú na svojich výložkách nosiť hviezdy, sú do značnej miery neochotní podrobiť kritike stratégiu a taktiku našich neúspešných vojen po 11.septembri. Hoci existovalo pár chválihodných výnimiek, naši vojenskí velitelia si väčšinou ponechávajú svoje názory pre seba, dokonca aj na dôchodku. Takže dlhujeme vďaku nášmu najstaršiemu spojencovi za dôstojníka s morálnou odvahou, ktorý sa doma za svoje názory vystavil značnému riziku.
Plukovník Francois-Regis Legrier, ktorý velí francúzskemu delostrelectvu podporujúcemu kurdské sily v Sýrii, nedávno skritizoval koalíciu proti ISIS za averziu riskovať, čo podľa jeho prináša len viac deštrukcie v civilných oblastiach. “Áno, bitku o Hajin sme vyhrali, prinajmenšom na zemi, ale odmietnutím pozemného útoku sme konflikt zbytočne predĺžili a tak prispeli k zvýšeniu počtu civilných obetí,” napísal plukovník Legrier vo francúzskom časopise Národná obrana.
Vo Washingtone sa konalo mnoho osláv na adresu našich veľmi jemných zásluh v boji proti ISIS. Nie viac než 4000 vojakov v Sýrii dosiahlo naše ciele prevažne vďaka kurdským proxy silám, ktoré sme podporovali. Obete na strane USA boli minimálne – len sedem amerických vojakov prišlo dodnes v Sýrii o život. Toto je, podľa niektorých odborníkov, budúcnosťou vojny.
Politické nevýhody našich metód sú však čoraz zreteľnejšie. Nemáme kontrolu nad našimi proxy-spojencami, ktorí majú vlastné politické a vojenské ciele, ktoré môžu byť v rozpore so strategickými záujmami USA v regióne. Kurdské YPG v Sýrii navzdory všetkým svojím bojových schopnostiam, nedokáže poraziť tureckú armádu, ktorá ho konfrontuje – tú tureckú armádu, ktorá je spojencom NATO a Spojených štátov.
V začiatkoch našej náhodilej intervencie do Sýrie, bojovali rôzne proxy-sily USA skutočne proti sebe. Sily podporované CIA sa spojili so sýrskou odnožou al-Káidy, čo bol absolútne predvídateľný dôsledok.
O niečo dávnejšie, naše proxy-sily v Južnom Vietname definitívne postrádali vôľu vyhrať, zatiaľ čo niektoré z našich afganských proxy-síl v 80. rokoch sa nakoniec stali tvorcami medzinárodnému terorizmu.
Plukovník Legrier poukázal na to, že dokonca ani nie je nutné pozerať na tieto dôsledky, aby sme pochopili nevýhody našich metód. Namiesto toho, aby špinavú prácu urobili naši vlastní vojaci, rozhodli sme sa použiť našich partnerov s poskytnutím masívnej palebnej sily Západu. Tzv. inteligentné bomby však zabíjajú civilistov rovnako ľahko, ako primitívne barelové bomby, napriek marketingovým tvrdeniam zbrojárenského priemyslu. Len si porovnajte fotografie alebo videá z bombardovaného Aleppa a “inteligentne” bombardovanej Raqqy. Všimli ste si nejakú podobnosť?
Plukovník Legrier uviedol, že niekoľko tisíc západných vojakov pechoty by s ISIS urobilo krátky proces. Napriek našej neslávnej chybe v Tora Bora v Afganistane sme sa opäť rozhodli, že nebudeme do boja nasadzovať naše konvenčné bojové jednotky. „Toto odmietanie vyvoláva otázku: na čo máme armádu, ktorú sa neodvážime použiť?“ Pýta sa Legrier. Nie je to ľahkomyselná výtka Madeleine Albrightovej na adresu Colina Powella v roku 1992; plukovník Legrier je bojový veterán, ktorý rozumie cene vojny. Ak bol a je Islamský štát skutočne vážnym nebezpečenstvom pre Západ, malo sa s ním jednať rýchlo, rozhodne a bez rozpakov ohľadom schopnosti a ochote Západu zničiť akýkoľvek legitímny džihádistický cieľ, ktorý dokážeme identifikovať.
Namiesto rázneho úderu sme “bojovali” popri, s a prostredníctvom iných, a tým predlžovali utrpenie civilistov. Mýtus o humanitárnej vojne pretrváva napriek realite na zemi. Nízke straty na americkej strane len maskujú celý rozsah deštrukcie. Pentagon tvrdí, že vojenské akcie USA pripravili o život viac než 1 100 irackých a sýrskych civilistov. Odhady nezávislých pozorovateľov sú však najmenej päťkrát vyššie. A napriek tomu, márnotratné užívanie brutálnej koaličnej palebnej sily počas bojových operácií, ktoré vedú miestne proxy-sily s vlastnými cieľmi, to je recept na pokračujúci cyklus útlaku, neprávosti, pomsty a chaosu. Irak a Sýria sú toho dôkazom.
Vojenská kampaň na oslobodenie územia od ISIS je u konca, napriek politickým prestrelkám v Spojených štátoch. Aktuálne oznámený plán ponechať 400 amerických vojakov v Sýrii znamená viacmenej zotrvanie pri starom modely. Sme zaviazaní “upratovať” po extrémistoch prostredníctvom obmedzených útokov a leteckých kampaní a zároveň zabezpečovať mier medzi Turkami a sýrskymi Kurdmi. Amerika tak zostáva súčasťou problému v regióne, pričom chýba vojenské odhodlanie ovplyvniť situáciu akýmkoľvek zmysluplným spôsobom.
Článok plukovníka Legriera bol z internetovej stránky časopisu Národná obrana rýchlo odstránený a francúzska armáda vyhlásila, že plukovník môže byť za svoje vyhlásenia potrestaný. Taká je vojna. Želali by sme si, aby sa v USA našlo pár dôstojníkov ochotných riskovať o niečo menší dôchodok, aby verejne potvrdili, že ich národ je takticky a strategicky stratený.
