Dlhoročný konflikt o Náhorný Karabach vystupňovaný v posledných mesiacoch medzi Arménmi na jednej strane a Azerbajdžanom (podporovaným Tureckom, tisícami islamských žoldnierov a izraelskými i NATO zbraňami a technikou) na druhej strane, ktorý v zásadnej miere mení pomery južného Kaukazu, je na konci.
10. novembra 2020 bola podpísaná dohoda o ukončení bojov a novom usporiadaní Náhorného Karabachu, sprostredkovaná Ruskom. Čo konkrétne je predmetom dohody a čo zostane z arménskej Karabašskej republiky?
– zastavenie paľby a stiahnutie arménskych síl z Karabachu v troch etapách do 1.decembra 2020
– Arménska Karabašská republika stráca asi 80% svojho doterajšieho územia, ktoré získala v predchádzajúcich dekádach bojov s Azerbajdžanom
– Azerbajdžan získava oblasti, ktoré vojensky dobil (južná oblasť od hranice s Iránom až po mesto Šuši) a v rámci dohody získava aj oblasti na východe, ako aj regióny Kalbajar a Lačin – teda povestných 14% svojho územia (z čias sovietskej éry), ktoré stratil v bojoch s Arménmi zač.90-tych rokov
– zvyšok Karabašskej republiky s hlavným mestom Stepanakert sa tak stáva ostrovom mimo hraníc Arménska a jej ďalší status (zostane samostatnou arménskou enklávou alebo autonómnym regiónom Azerbajdžanu) nie je v dohode špecifikovaný
– predmetom dohody je zachovanie Lačinského koridoru, ktorým ako jediným bude prepojený zvyšok Karabašskej republiky s územím Arménska (jediná cesta do Stepanakertu však vedie cez Šusu, ktorá je už pod kontrolou Azerbajdžanu, takže bude nevyhnutné vybudovať obchádzku)
– Arménsko nestráca len Krabach, ale podľa dohody má tiež zabezpečiť dopravné prepojenie cez svoje územie medzi Azerbajdžanom a jeho autonómnou oblasťou Nachičevan v JZ cípe Arménska (a teda aj Tureckom, čo bolo nepochybne primárnym dôvodom angažovanosti Ankary v snahe o realizáciu panturkistického zjednotenia), čím vlastne stráca kontrolu nad časťou svojho územia hraničiaceho s Iránom
– na území arménskej Karabašskej republiky budú pôsobiť ruské mierové jednotky (1960 príslušníkov) a údajne aj nedefinovaný počet tureckých jednotiek (tie sa mali podľa ruských zdrojov nachádzať len na území Azerbajdžanu), ktoré budú dohliadať na pokoj zbraní a zachovanie nových hraníc (mierové jednotky budú dohliadať aj na bezpečnosť Lačinského koridoru, ako aj dopravné prepojenie s Nachičevanom)
– súčasťou dohody je umožnenie návratu vysídleným osobám a utečencom, čo zrejme odkazuje na Azerov, nakoľko podľa aktuálnych správ malo arménske obyvateľstvo len 4 dni na opustenie svojich domovov (obyvatelia doslova utekajú a berú si len nevyhnutný hnuteľný majetok), nakoľko sa podľa nového usporiadania ocitli na území nepriateľa a spolužitie na akomsi zmiešanom území je asi z dôvodu vzájomnej nevraživosti nereálne
Hoci arménsku Karabašskú republiku, ktorá bola vyhlásená v roku 1991, neuznal žiadny štát sveta a podľa medzinárodného práva sa nachádza na území Azerbajdžanu, historickým faktom zostáva, že prítomnosť Arménov je v tejto horskej oblasti doložená najmenej od 2.stor. pnl. a od zač.4.stor. nl. sa tu začalo šíriť kresťanstvo (z tohto obdobia pochádzajú aj najstaršie kresťanské stavby na tomto území). Arabské nájazdy v 8.stor. vystriedal v 11.stor. turkický vplyv, snaha o nadvládu územia a príliv nového obyvateľstva, od 16.stor.to bol vplyv Perzie a od 18.stor. Ruskej ríše. Niekoľko storočí, do konca 19.stor. tvorili dokonca väčšinu obyvatelia azerbajdžanského pôvodu, posledné storočie však tvorilo arménske obyvateľstvo drvivú väčšinu (95-75%) Karabachu. Zásadný zlom pre Karabach a arménsku majoritu predstavoval vznik Sovietskeho zväzu a rok 1921, keď sa územie v rámci normalizácie vzťahov medzi ZSSR a Tureckom pričlenilo ako autonómna provincia do Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky (hoci 94% obyvateľstva územia tvorili Arméni). Nespokojnosť Arménov vzrastala, ich populácia sa znižovala (v 1989 tvorili asi 77% majoritu) a od 60-tych rokov sa etnický konflikt stupňoval a to aj mimo územia Náhorného Karabachu. V roku 1988 sa väčšinové obyvateľstvo Náhorného Karachu referendom pokúsilo (neúspešne) zjednotiť s Arménskom. Následkom rozpadu Sovietskeho zväzu vyhlásila autonómna oblasť v roku 1991 nezávislosť na Azerbajdžane a v následných krvavých bojoch ukončených prímerím v roku 1994 o sebaurčenie dokonca získala novovzniknutá Karabašská republika za pomoci Arménska okolité oblasti, ktoré tvorili asi 14% územia Azerbajdžanu (a Karabašská oblasť sa tak prepojil s Arménskom). Dôsledkom toho bol odsun väčšiny azerbajdžanského obyvateľstva. Od tohto obdobia síce prebiehali pohraničné ozbrojené potýčky, ale zväčša arménske obyvateľstvo žilo v relatívnom pokoji, obnovila sa infraštruktúra a región prosperoval z cestovného ruchu a lokálnych produktov. Hoci štát nikto neuznal, mimovládne organizácie ako Freedom House často umiestňovali demokraciu Karabašskej republiky na vyššie priečky než Azerbajdžan, či príležitostne aj Arménsko.
Viac o histórii regiónu Artsakh tu: https://geohistory.today/nagorno-karabakh/
