Štátny prevrat v Bolívii rozdelil nielen túto krajinu, ale aj svet. Mainstreamová tlač, Trumpova administratíva, s Washingtonom kooperujúca Organizácia amerických štátov (OAS) a pravicové vlády uvítali zosadenie Eva Moralesa, prvého indiánskeho prezidenta Bolívie.
To sa dalo očakávať. USA už dlho pripravovali zmenu režimu pre vládu, ktorá nielen otvorene podporovala socializmus, ale v stále prítomnej Studenej vojne dávala aj strašný príklad tým, že uspela v zlepšovaní životných podmienok obyvateľstva a dosahovala najvyššiu mieru rastu v celom regióne.
To, čo je neočkávané je ale obrana prevratu zo strany časti ľavice, ktorá ho odmietla nazvať štátnym prevratom, a namiesto toho trvá na tom, že konanie vlády Eva Moralesa viedlo k jeho vlastnému pádu.
Udalosti a následky poukazujú ale na jasný príbeh: V Bolívii došlo k prevratu, ktorý reálne pripustil k moci jedovatý rasistický a fundamentalistický režim s plnou podporou a plánovaním zo strany vlády USA a OAS.
Tento nový režim nemá v úmysle vrátiť sa k ústavnému poriadku (napriek tvrdeniam na uskutočnenie volieb podľa jeho podmienok), odstránil oddelenie cirkvi a štátu a začal s vražednými útokmi na svojich oponentov. Bezpečnostné sily zavraždili množstvo demonštrantov, väčšinou domorodých obyvateľov, pretože režim sa stále viac stáva zúfalým a represívnym.
Medzinárodné spoločenstvo a progresívci sa musia urýchlene spamätať a odsúdiť nezákonné konanie skôr, než režim zabije a uvrhne ďalších ľudí do väzenia.
Klasické znaky prevratu
Po prvé, je to úloha ozbrojených síl. Generál Williams Kaliman 10. novembra „navrhol“ prezidentovi Moralesovi, ktorý bol práve vyhlásený za víťaza volieb a ktorému zostávali ešte dva mesiace v úrade z predchádzajúceho volebného obdobia, aby okamžite rezignoval. O niekoľko hodín neskôr Morales predložil rezignáciu „aby sa zabránilo násilným udalostiam a vrátilo sa k sociálnemu mieru“.
Ozbrojené sily ale “nenavrhovali”, aby ich hlavný veliteľ rezignoval, ich vyhlásenie bolo reálnou verejnou hrozbou o život prezidenta a pre život členov jeho vlády a ich rodín. Táto hrozba bola zdôraznená podpaľovaním a rabovaním domov vládnych úradníkov a fyzickými útokmi a hrozbami voči členom vládnej strany MAS a ich rodinám.
Po druhé, skutočnosť predchádzajúceho plánovania. Vláda USA dlho plánovala zmenu režimu v Bolívii. Pred niekoľkými rokmi konzervatívne “občianske výbory” so sídlom v bielej bohatej oblasti Santa Cruz začali stratégiu segregácie od národa, ktorému vládol veľmi populárny, ľavicový prezident indiánskeho pôvodu. Veľvyslanectvo USA podporovalo “občianske výbory” v Santa Cruz a ďalšie opozičné skupiny, v snahe balkanizovať (vyvolať etnické či náboženské konflikty v spoločnosti, pozn.prekladateľa) túto krajinu.
Keď táto stratégia zlyhala, začali pripravovať plán na vytvorenie podmienok pre vojenský prevrat. V novembri 2007 uverejnili Wikileaks uniknutý dokument amerického veľvyslanectva v Bolívii, ktorý povzbudivo poznamenával: „Existujú silné náznaky, že armáda je rozdelená a mohla by byť dosť zdržanlivá pri plnení rozkazov.“
Pokiaľ ide o generála Kalimana, bol vyškolený na neslávne známej School of the Americas. Šéf polície, ktorý deň predtým zradil vládu, absolvoval výcvik aj vo Washingtone. Luis Fernando Camacho, líder občianskeho výboru v Santa Cruz a vodca prevratu, dostal tiež priame financovanie a podporu od vlády USA.
Trumpovo okamžité uznanie pučistického režimu bolo otvorene slávnostné, hoci násilie zachvátilo krajinu. Triumfálne vyhlásil: „Spojené štáty americké tlieskajú bolivijskému ľudu za požiadavku slobody a bolívijskej armáde za to, že dodržala svoju prísahu, aby chránila nielen jedinú osobu, ale bolívijskú ústavu. Tieto udalosti vysielajú silný signál nelegitímnym režimom vo Venezuele a Nikarague, že demokracia a vôľa ľudí vždy zvíťazia. Teraz sme o krok bližšie k úplne demokratickej, prosperujúcej a slobodnej západnej pologuli.“
V Studenej vojne, ktorá sa nikdy neskončila, je dôležité udržiavať nadvládu USA, nie demokraciu a zákonnosť.
Po tretie, je tu snaha o legitimizáciu štátneho prevratu prostredníctvom nadnárodných inštitúcií. V tomto prípade zohrala vedomú, neobjektívnu a očividnú úlohu Organizácia amerických štátov (OAS).
Jej prvou úlohou bolo vydať vyhlásenie, v ktorom spochybňovali hlasovanie len niekoľko hodín po uzavretí volieb, so zjavným úmyslom delegitimizovať celý proces. Ide o neprijateľný akt pre zodpovednú volebnú misiu. Ako uviedli odborníci z Centra pre ekonomický a politický výskum, predbežná správa OAS poukazuje na nedostatok profesionality v jej štatistickej analýze. Nerozlišuje medzi nezáväzným systémom rýchleho sčítania a oficiálnym, záväzným sčítaním hlasov.
Správa však bola kľúčom k výbuchu politickej krízy. OAS má teraz na rukách krv a medzinárodné spoločenstvo musí vyžadovať úplné vyšetrenie zodpovednosti za spôsobenie nezákonných činov, násilia a konfliktov – teda pravý opak toho, čo má podľa svojho mandátu konať v regióne.
Medzitým sa v národnej a medzinárodnej tlači objavovali obrazy Bolívijcov, ktorí oslavujú štátny prevrat a odchod prezidenta. Väčšina, ktorá ale hlasovala za Moralesa a ktorá demonštrovala proti prevratu, zmizla z ich stránok takmer úplne. Policajné represie proti nim zrazu neexistovali, a to napriek narastajúcemu počtu mŕtvych. Až v posledných dňoch, keď Amnesty International a ďalšie skupiny pre ľudské práva sa začali hlasnejšie ozývať proti násilným represiám režimu a uväzneniu členov opozície, začali podávať správy o násilných zákrokoch proti demonštrantom.
Po štvrté, všetko čo sa stalo od samotného zvrhnutia prezidenta a vlády, poukazuje na výrazné autoritárske tendencie. Keď vypukli protesty, prezident Morales ponúkol vyhlásenie nových volieb, čím odstránil všetky politické zdôvodnenia na jeho zosadenie. Opozícia, ktorá však už zacítila krv, sa rozhodla zabíjať. S kontrolou nad bezpečnostnými silami a s Trumpovou administratívou za svojim chrbtom, odmietla akúkoľvek ponuku dialógu.
Nemožno hovoriť o demokracii, keď jednotlivec zo strany, ktorá nikdy nezískala viac ako 5 percent hlasov, a ktorý je v rade až piatym ústavných činiteľom, prevezme moc v krajine, kde armáda kontroluje ulicu. Napriek tomu, je to Jeanine Añez, figúrka, ktorá sa sama vyhlásila za prezidenta.
Studená vojna sa ozýva
Je ironické, že kríza v Bolívii sa časovo zhoduje s 30. výročím pádu berlínskeho múru. Udalosť dokázala, že pád múru ukončil Studenú vojnu, ale nie mentalitu Studenej vojny.
Dualizmus my verzus oni, tunajší a cudzinci, cnosť proti zlu, ktorý oslepuje jasnú analýzu, stále diktuje politiku, nehovoriac už o komunistickej verzus kapitalistickej dichotómii, ktorá vstúpila do novej fázy. V sociálnych médiách mnohí oslavovali štátny prevrat slovom „o jedného menej!“, akoby protikomunistická domino hra pokračovala a na ľudských právach a demokracii nezáležalo.
Koniec koncov, existuje priam zúrivé ospravedlnenie násilia v mene “ľudu”. Bolívia nám ukázala, že obrana demokracie musí byť dôsledná a nikto nemá právo odvolávať sa na “ľud”, aby ospravedlnil násilie páchané na akejkoľvek strane. Toto je spoločné ako pre pravicu, tak aj proti Moralesovi orientovanú ľavicu. Analytici hovoria o “ľuďoch”, akoby to bolo posvätenie ich osobného pohľadu na vec.
Nikto nemôže hovoriť v mene “bolívijského ľudu”, o to menej v mene “domorodého obyvateľstva”. Bolívia je rozdelená. Väčšinu možno zmerať na základe výsledkov volieb, keď Evo Morales zvíťazil jasným výsledkom, pričom spochybňované bolo jeho vedenie a to rozdielom medzi 9 a 10 percentami. La Paz je plný jeho podporovateľov, zväčša pôvodných obyvateľov, protestujúcich proti prevratu.
Morales sa nepochybne dopustil vážnych chýb – v tomto okamihu je zrejmé, že rozhodnutie požiadať o tretie znovuzvolenie po tom, čo stratil referendum, malo priveľké politické následky. V žiadnom prípade to však neospravedlňuje prevrat, obzvlášť nie rasistický a ultrapravicový prevrat, ktorý zlikviduje všetok pokrok, ktorý dosiahla Moralesova vláda.
Budúcnosť Bolívie na čele s hnutím naviazaným na vodcu pravicových protestov Camachom a jeho väzbami na neofašistické polovojenské milície by bola skutočnou tragédiou.
Autor článku – Laura Carlsen je riaditeľkou Programu americkej politiky v Mexico City, kde pôsobí ako analytička a spisovateľka dve desaťročia. Je tiež publicistkou Inštitútu pre politické štúdie FPIF.
