K teroristickým útokom v Paríži, ktoré spáchali prívrženci tzv. Islamského štátu, sa vyjadrili aj predstavitelia libanonského hnutia Hizballáh, palestínskeho Hamásu a Islamského džihádu. Ich reakcia ale asi väčšinu ľudí zaskočila.
Hizballáh, Hamas a Islamský džihád, ktoré sú v našom svete bežne považované za výhradne teroristické hnutia alebo aspoň za prívržencov radikálneho islamu, vyjadrili solidaritu s francúzskym obyvateľstvom a odsúdili tento ohavný teroristický čin. Najvyšší predstaviteľa Hizballáhu, Hasan Nasralláh označil útoky v Paríži za “slepý terorizmus” a pripomenul samovražedné atentáty spáchané taktiež Islamským štátom v Bejrúte, pri ktorých zahynulo 43 ľudí a desiatky ďalších utrpeli zranenia. Útoky odsúdilo aj palestínske hnutie Hamas a vyjadrilo sústrasť rodinám obetí a zaželalo Francúzsku návrat k bezpečnosti. Predstaviteľ hnutia Islamský džihád Náfiz Azzám tiež odmietol atentáty v Paríži a vyhlásil, že “islam nedovoľuje takúto ľubovôľu a svojvoľné zabíjanie.”Príde vám to absurdné, ironické či pokrytecké? Nuž, možno, lenže v arabskom svete nie je nič jednoduché a priamočiare. Pozrime sa teda bližšie na fakty a súvislosti …
Áno, Hizballáh, Hamas a Islamský džihád sú islamistické hnutia, ktoré sa počas svojej existencie prihlásili k viacerým teroristickým útokom a viaceré, hlavne západné štáty ich majú zapísané na zozname teroristických organizácií, rovnako ako organizáciu Islamský štát. Narozdiel od neho je však politika týchto hnutí zameraná hlavne proti Izraelu, ktorý považujú za hrozbu svojej existencie a teda za nepriateľa číslo jeden. To platí ako pre Palestínu, tak aj pre Libanon. Ako svojho súpera však vnímajú aj rozširujúci sa Islamský štát, s ktorého stúpencami aj priamo bojujú, či už v Sýrii, ale aj na domácom fronte (bombové útoky IS v Gaze či Bejrúte). Dôvodom je to, že tieto hnutia mali vždy dobré vzťahy so susednou Sýriou a udržovali vzájomnú spoluprácu. Aj preto je jasné, prečo Izraelu vojna v Sýrii vyhovuje. Zaujímavým faktom je, že medzi Izraelom a Islamským štátom k žiadnym vážnejším konfliktom nateraz nedošlo. Z politiky čelných predstaviteľov Izraela je jasné, že za väčšiu hrozbu považujú skôr Irán a spomínané islamistické hnutia v Palestíne a Libanone, ktoré sú Iránom podporované a ktoré sýrskemu režimu poskytujú pomoc. Izraelský premiér na domácej i zahraničnej pôde veľmi rád a s plným nasadením zrovnáva Islamský štát s Hamásom a Iránom, čo vzhľadom na jeho spôsob argumentácie, nie je nič výnimočné.
Hamás je politické hnutie s polovojenskom odnožou, vzniklo počas prvej intifády v roku 1987 a súperilo o moc s Fatahom, ktorý však nakoniec politicky v Gaze porazilo (oba hnutia sú súčasťou OOP). Hamás sa spočiatku zameriaval na podporu sociálnych, zdravotných a vzdelávacích programov, jeho radikálne krídlo sústredilo svoje útoky len na izraelské vojenské ciele. V roku 1993 sa polovojenské radikálne Brigády Izz ad-Din al-Qassam zamerali aj na civilné ciele. V roku 2008 hnutie ponúklo Izraelu dlhodobé prímerie a vyhlásilo, že je ochotné uspokojiť sa s budúcim palestínskym štátom v hraniciach z r. 1967. V súčasnosti samovražedné útoky neuskutočňuje, brigády však sporadicky útočia na územie Izraela podomácky vyrobenými rakety, ktoré izraelské systémy bez väčších problémov eliminujú a len málokedy spôsobia škody či zranenia. Pre Izrael sú však dôvodom na vojenské akcie hlavne na pásmo Gazy. Pri náletoch a pozemnej invázii minulé leto, prišlo o život vyše 2000 Palestínčanov, z toho asi 500 detí. Pol milióna ľudí stratilo svoj domov. Izrael dodnes odmieta dvojštátne riešenie Izrael – Palestína a naďalej pokračuje v okupácii palestínskych území v rozpore s medzinárodným právom.
Islamský džihád je nám menej známe palestínske radikálne hnutie snažiace sa o oslobodenie Palestíny, ktoré vzniklo pod vplyvom iránskej revolúcie a zameriava sa hlavne na teroristické útoky proti Izraelčanom na palestínskych územiach, ale uskutočnilo útoky aj v Libanone a Jemene. Džihád vnímajú jeho stúpenci ako čiste vojenský akt proti Izraelu, ktorý chcú zničiť.
Hizballáh je libanonská šiitská politická a vojenská organizácia, ktorá vznikla v roku 1982 ako reakcia na izraelskú inváziu do Libanonu. Rovnako ako Hamás má civilnú zložku (spravuje médiá a organizuje humanitárnu pomoc), ktorá je súčasťou vlády a militantnú zložku, nazývanú Islamský odpor. Tá v 80-tych rokoch zorganizovala niekoľko teroristických útokov a únosov, zameraných proti izraelským a americkým občanom, neskôr od týchto praktík upustila a sústredila sa na profesionálny vojenský výcvik svojich jednotiek, väčšinou zainteresovaných v pohraničných bojoch s Izraelom.
Práve Hizballáh je dnes podstatnou silou, ktorá v Sýrii spoločne s vládnymi silami Bašára al-Asada bojuje proti radikálnej organizácii Islamský štát, ale aj ďalším radikálnym skupinám ako Al-Nusrat. Kým predstavitelia EÚ či USA pozerajú na Hizballáh cez prsty, kvôli nepriateľstvu s Izraelom a kontaktom s Iránom, Moskva vyhlásila, že Hizballáh nepovažuje za teroristické hnutie, ale za legitímnu spoločensko-politickú silu, zvolenú ľuďmi v Libanone. Moskva chce s hnutím spolupracovať v boji proti IS, rovnako ako so sýrskou vládou Bašára al-Asada, Iránom a irackými silami. Okrem Kurdov sú to jediné pozemné sily v krajine, ktoré sa priamo angažujú v boji proti Islamskému štátu.
V Sýrii a Iraku sa okrem Islamského štátu, ktorý vznikol na základe invázie NATO do Iraku a s ktorým dnes veselo obchoduje asi 40 krajín sveta, angažuje viacero ďalších islamistických fundamentálnych hnutí a frakcií, ktoré medzi sebou spolupracujú, ale aj bojujú. Medzi ich podporovateľov patria krajiny Perzského zálivu a Turecko. Okrem nich je tu sýrska opozícia (umiernení rebeli) a tzv. Slobodná sýrska armáda FSA, ktorí majú podporu západných veľmocí (USA, Francúzsko, Veľká Británia). Vzťah medzi týmito skupinami a frontami je viac než komplikovaný a jeho analýza priam nemožná. Jedno je však isté – všetkým ide o získanie vplyvu a presadenie vlastnej ideológie.
