Viac ako tridsať rokov po skončení studenej vojny sa zdá, že sme späť tam, kde sme začali. Počas niekoľkých posledných týždňov dosiahlo napätie medzi Ruskom a Spojenými štátmi najbližší bod k nepriateľstvu za celú generáciu, po tom, čo Moskva zhromaždila jednotky pri ukrajinskej hranici, čo vyvolalo obavy z blížiacej sa ruskej invázie.
Nie je jasné, čo sa stane ďalej. Prezident Joe Biden sa v prípade takéhoto scenára vyhráža prísnymi sankciami a možno aj podporou protiruských povstalcov, zatiaľ sa však zdržal odoslania priamej vojenskej pomoci Ukrajine a vylúčil vyslanie amerických vojakov. Napriek tomu prítomnosť amerických vojakov v krajine robí situáciu výbušnou a hrozí, že v prípade ruského útoku povedie k širšiemu konfliktu.
Už teraz volajú hlasy po vojne a varujú, že „dôveryhodnosť“ USA je v ohrození, ak sa Bidenovi nepodarí odradiť ruského prezidenta Vladimira Putina, a vidíme aj zvyčajné obvinenia jastrabov, presadzujúcich agresívnejšiu reakciu USA z „ustupovania“, doplnené odkazmi na Nevilla Chamberlaina a Municha. Ako sa kríza ďalej rozvíja, budete počuť veľa rovnakých vecí z úzkeho spektra názorov, ktoré sú povolené v mainstreamovej tlači a v sálach Kongresu. To, čo nebudete počuť, sú tieto kľúčové body.
Toto je o expanzii NATO
Nemôžete pochopiť súčasnú patovú situáciu bez toho, aby ste pochopili históriu expanzie NATO, riadenej USA, protisovietskej vojenskej aliancie, ktorá v podstate stále slúži ako vojenská protiváha proti Rusku. Posledná reakcia, do značnej miery založená na Putinovej provokácii, má veľa spoločného s postupným rozširovaním tejto aliancie za posledných tridsať rokov.
Po mobilizácii ruských jednotiek sa Putin sťažoval na rozširovanie NATO a varoval, že „vytváranie hrozieb“ vo forme vojenskej podpory NATO na Ukrajine je „červenou čiarou“. Znova to uviedol vo virtuálnom hovore s Bidenom asi o týždeň nato, keď požadoval „spoľahlivé, právne stanovené záruky vylučujúce expanziu NATO na východ a rozmiestnenie útočných zbraní v štátoch susediacich s Ruskom“.
Spomenúť trochu histórie je tu namieste. NATO je výtvor studenej vojny, ktorý bol pôvodne vytvorený s cieľom čeliť Sovietskemu zväzu a jeho Varšavskej zmluve na medzinárodnej scéne a zabrániť Sovietom v expanzii na západ cez Európu. Keď sa studená vojna skončila a Sovietsky zväz sa rozpadol, NATO už zdanlivo nemalo žiadne využitie a administratíva Georgea H. W. Busha aj Billa Clintona ruskému vedeniu povedali, že Aliancia sa nebude rozširovať na východ.
Bushov Pentagon však neverejne naliehal na Washington, aby „nechal pootvorené dvere“ pre členstvo krajín východnej Európy – čo je presne to, čo urobili, čeliac pritom kritike nikoho iného ako Roberta Gatesa, ministra obrany Bushovho syna, Baracka Obamu a Georgea Kennana, otca americkej antikomunistickej „politiky zadržiavania“. V rokoch 1999 až 2020 sa k Aliancii pripojilo štrnásť krajín, všetky z východnej Európy a dve z nich z okolia ruských hraníc. Kennan varoval, že to „v postojoch Ruska podnieti nacionalistické, protizápadné a militaristické sklony“ a „povedie ruskú zahraničnú politiku smerom, ktorý sa nám rozhodne nebude páčiť“. Čo je pri spätnom pohľade celkom namieste.
Putin túto expanziu na chvíľu sledoval, ale zahrnutie Ukrajiny by zašlo ešte o krok ďalej. Nielenže má krajina s Ruskom oveľa väčšiu pozemnú hranicu ako ktorýkoľvek existujúci členský štát NATO, ale v krajine vždy existoval silný kontingent, ktorý vnímal Ukrajinu ako dôležitú súčasť Ruska alebo aspoň jeho mladšieho súrodenca. Inými slovami, v tejto záležitosti je pre Rusko spojené veľa národnej hrdosti, ako aj značné obavy o bezpečnosť. Len si predstavte, že by Rusko alebo Čína chceli pridať Mexiko k vojenskej aliancii latinskoamerických štátov, ktorej by velili, a rozmiestnili vojenské jednotiek a zbraní hneď za plot Texasu.
Nepotrebujeme považovať Putina za svätca, aby sme videli, ako západných pozorovateľov zaslepuje dvojrozmerná predstava o ňom ako o intrigánskom superzloduchovi a nedovoľuje im vidieť, do akej miery v jeho konaní hrajú rolu tieto bezpečnostné obavy. Putinova vojna s Gruzínskom a anexia Krymu sa v Spojených štátoch čítajú ako hitlerovská rozpínavosť, no boli z veľkej časti motivované obavami z rozšírenia NATO až k jeho prahu. Takmer rovnaké je to pri tomto poslednom kroku, ktorý je lepšie interpretovať ako odvážny obranný manéver – ktorý, ako naznačujú predchádzajúce vojny, nevylučuje katastrofálnu možnosť invázie.
Politika USA je čoraz viac nepredvídateľná a nebezpečná
Putin je na Západe všeobecne vnímaný ako nebezpečný vyvrheľ, ktorý pohŕda základnými medzinárodnými pravidlami a normami. Niet pochýb o tom, že bez ohľadu na motiváciu, jeho expanzia do susedných krajín flagrantne porušila medzinárodné právo a národnú suverenitu. Musíte však pochopiť, že vo veľkých častiach sveta sa na vládu USA pozerá presne takto – a v oveľa väčšej miere ako na Rusko.
Za posledných dvadsať rokov Washington spustil nelegálnu inváziu do Iraku, ktorá zničila krajinu a destabilizovala celý región; vytvoril globálnu sieť tajných väzníc na mučenie a unášanie ľudí z ulíc dokonca aj západných krajín, aby ich naplnili; vykonal zmenu režimu v Líbyi, čím ďalej destabilizoval región a doviedol krajinu k násilnej anarchii; jednostranne uvalil ochromujúce sankcie na Irán a Venezuelu v rozpore so zásadami OSN; neustále hrozil ďalšou vojnou proti Iránu, odstúpil od medzinárodnej dohody a zavraždil jedného z jeho najvyšších predstaviteľov; a podporoval alebo podnecoval prevraty v niekoľkých rôznych krajinách Latinskej Ameriky.
Pointou tu nie je posudzovať, kto je dobrý a kto zlý. Ide o to, že podľa akéhokoľvek objektívneho meradla sa Washington v tomto storočí správal čoraz agresívnejšie, nevyspytateľnejšie a nebral ohľad na „medzinárodný poriadok postavený na pravidlách“, o ktorom tvrdí, že ho dodržiava, často s podporou NATO – kvôli čomu sa postupovanie Aliancie na východ stalo hrozivejším.
Spojené štáty americké majú blízko k preťaženiu
Americkí predstavitelia sú už dlho sužovaní preceňovaním schopnosti krajiny viesť vojnu, čo už hraničí s klamom. Momentálne už však ide o ďalšiu úroveň.
Zvážte nasledovné: V rovnakom čase, keď jastraby naliehajú na Bidena, aby sa chopil zbraní proti Rusku, ak by napadlo Ukrajinu, zdá sa, že Spojené štáty sa tiež stavajú do pozície, aby bojovali proti ruskému spojencovi, Číne, ak by zaútočili na Taiwan. Jeden vysokopostavený americký predstaviteľ vyhlásil, že ostrovný štát je „kritický pre bezpečnosť regiónu a rozhodujúci pre obranu životne dôležitých záujmov USA v Indo-Pacifiku“ a militaristi v Kongrese diskutovali o tom, že by Bidenovi dali bianko šek podobný Tonkinskému zálivu, aby odpovedal v prípade napadnutia Taiwanu.
Okrem toho izraelskí a bývalí americkí predstavitelia tiež naliehajú na Bidena, aby pohrozil (a ak na to príde, aj vykonal) útokom na Irán, ktorého možnosť jeho administratíva skúmala.
To sú tri vojensky významné krajiny v troch rôznych regiónoch, proti ktorým Washington zvažuje, že podnikne kroky a ktoré by mohli vyvolať úplný konflikt. Viesť vojnu čo i len jednej z týchto krajín by bolo náročné; predstavte si, že to robíte súčasne proti dvom. To je absurdné, najmä vzhľadom na výsledky Washingtonu za posledných niekoľko desaťročí proti oveľa menej silným krajinám: dlhotrvajúca porážka vo Vietname; ešte dlhšia porážka v Afganistane; šlamastika a chaos v Iraku.
Okrem toho je potrebné pripomenúť, aká extrémna je tu pozícia USA. Aj keď je samotná myšlienka „sféry vplyvu“ veľmocí hlboko zvrátená a nespravodlivá, ide tiež o jedna zo základných prvkov geopolitickej logiky, ktorá štruktúruje svet – a preto Spojené štáty naďalej fungujú pod verziou Monroeovej doktríny (aj keď rozriedenej), ktorá považuje Latinskú Ameriku za svoj dvor. Avšak, Washington si ako na súčasť svojej strategickej sféry nenárokuje len na kontinent, na ktorom leží; robí to isté pre dva úplne odlišné kontinenty.
Akákoľvek vojna s Ruskom by sa mohla ľahko zmeniť na jadrovú vojnu
Tento posledný bod je dôležitejší ako ktorýkoľvek ostatný. Nakoniec nie je nič dôležitejšie, ako sa vyhnúť jadrovému konfliktu, ktorý by nielenže zabil mnoho miliónov ľudí v Rusku aj v USA, ale ohrozil by život na celej planéte.
Len Washington a Moskva vlastnia približne 90 percent svetových jadrových hlavíc alebo o niečo viac ako 8 000 nachádzajúcich sa medzi nimi, pričom približne dvetisíc z nich je vo vysokej operačnej pohotovosti. To je viac než dosť na zničenie jeden druhého a ľudskej civilizácie ako celku.
Bol by to nerozumný hazard v akomkoľvek scenári, ale najmä v tomto kontexte. Putin koná, aj keď veľmi pokútne, aby zabezpečil ruské hranice pred tým, čo je podľa neho mimoriadne pravdepodobná hrozba; Spojené štáty nemajú žiadnu povinnosť brániť Ukrajinu, krajinu vzdialenú deväťtisíc míľ, ktorá nie je členom NATO; a neexistuje žiadna záruka, že by akákoľvek invázia pre Putina dopadla obzvlášť dobre, tak, aby neskončila ako jedna z mnohých šlamastík, do ktorých sa Spojené štáty dostali za posledné dve desaťročia. Vojna o Ukrajinu by bola jednoducho šialenstvo.
Autor: Branko Marcetic
Zdroj:
Preklad: www.polemag.sk (úvod: Rozhľady)
