Nový Zéland pokračuje v priznaní ľudských práv prírode. Pred dvomi rokmi získal právnu subjektivitu občana národný park Te Urewera, tento rok by ju mal novozélandský parlament priznať aj rieke Whanganui.
Prvou krajinou na svete, ktorá priznala prírode ústavné práva, bol v roku 2008 Ekvádor. Ďalšou juhoamerickou krajinou, ktorá priznala prírode rovnaké práva aké majú ľudia, bola v roku 2011 Bolívia. V roku 2014 prijala novozélandská vláda zákon, ktorý prisudzuje ľudské práva konkrétnemu národnému parku a touto legislatívou sa začínajú inšpirovať ďalšie krajiny.
Národný park Te Urewera je jedným z 13 národných parkov na Novom Zélande, ktorý sa rozprestiera na vyše 800 štvrcových míľach na Severnom Ostrove. V roku 2014 vznikol zákon, ktorý má chrániť tento park nie ako krajinu, ale ako občana. Takýto právny výklad bol kompromisom novozélandskej vlády a maorských kmeňov.
Účelom zákona bolo “vytvoriť a zachovať na večné časy právnu totožnosť a chránené postavenie parku Te Urewera pre jeho vnútornú hodnotu, jeho charakteristické prírodné a kultúrne hodnoty, integritu týchto hodnôt a pre jeho celoštátny význam,” čím vznikol mocný nástroj pre zachovanie prirodzenej ochrany na súde, vrátane možnosti podať žalobu menom samotného územia. V podobnom prípade, ktorý práve prebieha, novozélandský parlament predstavil návrh zákona o poskytnutí právnej subjektivity tretej najdlhšej rieke v krajine a očakáva sa, že bude prijatý v priebehu tohto roka. Miestne maorské kmene dlhodobo tvrdia, že vlastnia územia Te Urewera a Whanganui, no nepodarilo sa im ich legálne získať od vlády, až kým sa neobjavila myšlienka postúpiť vlastníctvo samotnej zemi.
“Z nášho pohľadu, ako Maori veríme, že pochádzame zo zeme a že zem má svoju vlastnú osobnosť, vlastný tep, vlastné zdravie, svoju vlastnú dušu,” povedal Jacinta Ruru, profesor práva na University of Otago, ktorý sa špecializuje na práva pôvodného obyvateľstva. “Vláda nebola ochotná poskytnúť vlastníctvo tohto národného parku späť kmeňu, takže takéto poňatie právnej subjektivity zarezonovalo a vzniklo riešenie, ktoré obe strany – vláda aj maorské kmene, mohli prijať: je to predok, ktorý je svojim vlastníkom”.
Spojenie zeme s občianskymi právami je myšlienka, ktorá získava pôdu pod nohami na celom svete. Je poháňaná princípom “práva prírody”, ktorý hovorí, že hory, rieky a ekosystémy by mali mať rovnaké nároky, ako my ľudia.
Legislatíva podobná ako na Novom Zélande je tiež v Ekvádore a Bolívii, porovnateľný zákon Te Urewera sa snažia uplatniť aj v Indii pri ochrane rieky Gangy. Budúci rok plánuje nadnárodná delegácia krajinných a vodných aktivistov, právnikov v oblasti životného prostredia a domorodých ľudí zo Severnej a Južnej Ameriky misiu na Novom Zélande, kde by sa chceli dozvedieť viac o tom, ako by princípy zákonu Te Urewera mohli byť aplikované u nich doma. Shannon Biggs, riaditeľka Hnutia za práva zo San Francisca si myslí, “že ide o najrevolučnejší právny predpis kdekoľvek na svete … My pracujeme s komunitami a miestnymi zákonmi, ktoré rozpoznávajú niečo podobné – práva prírody, ale toto ide oveľa ďalej. Potenciál k radikálnemu posunu ako chrániť ekosystémy je zakotvený v tom, čo robia tam (na Novom Zélande). “
Viac ako 100 komunít v USA, už prijalo nejakú formu legislatívy na miestnej úrovni pre práva prírody. V apríli 2013 vydala mestská rada v Santa Monike v Kalifornii vyhlášku v rámci 10-ročného projektu “Udržateľné mesto,” ktorá splnomocňuje mesto a obyvateľov podať žalobu v mene miestnych ekosystémov. Hnutie za práva tiež spolupracovalo s Mendocino County v severnej Kalifornii v prípade okresnej vyhlášky, ktorá dáva krajine právo na oslobodenie od tzv. frakovania, v roku 2006 sa v meste Tamaqua Borough v Pennsylvanii pripravil zákaz skládok toxického kalu ustanovený na podobných právnych predpisoch.
“Budúcnosť môže vyzerať ako na Novom Zélande. Nie je to desivé. Nehovoríme o konci amerického sna, my práve hovoríme o tom, ako ho prestavať na niečo životaschopné, tak aby to bolo možné zdieľať s budúcimi generáciami. Je to vcelku nevyhnutné.” dodáva Shannon Biggs.
