Bežní ľudia považovali Cháveza a jeho vládu za svojich vlastných, prvých šampiónov. Platí to najmä pre domorodých, miešaných a afro Venezuelčanov, ktorými historicky pohŕdali tak ako Chávezovi predchodcovia, tak aj tí, ktorí dnes žijú ďaleko od “barrios”, v nájomných domoch a penthausoch východného Carakasu, ktorí dochádzajú do svojich bánk v Miami a považujú sa za “bielych”. Práve oni sú silným jadro toho, čo médiá nazývajú “opozícia”.
Keď som sa s touto triedou stretol na predmestí zvanom Country Club, domoch charakteristických nízkymi lustrami a zlými portrétmi, spoznal som ich. Tvárili sa presne ako bieli Juhoafričania, malá buržoázia z prepychových štvrtí Constantii a Sandtonu, piliere krutosti apartheidu.
Karikaturisti vo venezuelskej tlači, ktorej väčšinu vlastnia oligarchovia a odporcovia vlády, vykresľovali Cháveza ako opicu. Na “opicu” sa dokonca odvolával aj rozhlasový moderátor. Na súkromných univerzitách je rasistické urážanie tých, ktorých chatrče sú zahalené v smogu, bežným verbálnym prejavom privilegovaných detí.
Napriek tomu, že na Západe je politika menšín (*identity politics) hitom všetkých stránok liberálnych novín, rasa a trieda nie sú takmer nikdy spomenuté v lživom mediálnom “pokrytí” najnovšieho a jasne odhaleného pokusu Washingtonu uchopiť najväčší zdroj ropy na svete a znovu získať vplyv na svojom “dvorčeku”.
Aj napriek všetkým chybám chávistov – ktorí umožnili, aby sa venezuelská ekonomika stala rukojemníkom ropy a nikdy sa rázne nepostavili veľkému kapitálu a korupcii – priniesli sociálnu spravodlivosť a hrdosť miliónom ľudí a urobili to bezprecedentne demokraticky.
“Z 92 volieb, ktoré sme sledovali,” povedal bývalý prezident Jimmy Carter, ktorého Carter Centrum je rešpektovanou monitorovacou organizáciou volieb po celom svete, “povedal by som, že volebný proces vo Venezuele je najlepší na svete.” V kontraste s tým, povedal Carter, je americký volebný systém, ktorý dáva dôraz na peniaze investované do kampaní, “jedným z najhorších”.
Od Chávezovej smrti v roku 2013 sa jeho nástupca Nicolas Maduro síce v západnej tlači zbavil nálepky “bývalého vodiča autobusu”, no stal sa priam inkarnáciou Saddáma Husajna. Mediálne osočovanie jeho osoby je absurdné. Počas jeho vlády spôsobil pokles cien ropy hyperinfláciu a viedol k cenovej pohrome v spoločnosti, ktorá dováža takmer všetko svoje jedlo; napriek tomu, ako tento týždeň informoval novinár a filmový tvorca Pablo Navarrete, Venezuela nie je takou katastrofou, akú sa snažia médiá vykresliť. “Jedlo je všade,” napísal. “Natočil som množstvo videí o potravinách v obchodoch (po celom Caracase) … je piatok večer a reštaurácie sú plné.”
V roku 2018 bol Maduro znovu zvolený za prezidenta. Časť opozície voľby bojkotovala, bežná to taktika používaná proti Chávezovi. Bojkot však zlyhal, 9 389 056 ľudí volilo; zúčastnilo sa šestnásť strán a šiesti kandidáti sa uchádzali o kreslo. Maduro získal 6 248 864 hlasov, alebo inak 67,84%.
V deň volieb som hovoril s jedným zo 150 zahraničných pozorovateľov volieb. “Prebehlo to úplne fér,” povedal. “Nevyskytol sa žiadny podvod, žiadna zo šokujúcich tvrdení médií sa nepotvrdila. Nula. Skutočne úžasné.”
Ako z pasáže príbehu o Alici v krajine zázrakov, predstavila Trumpova vláda ako “legitímneho prezidenta Venezuely” Chuana Guaidoa, výtvor Národnej nadácie pre demokraciu, predĺženej ruky CIA. Pritom nevypočutých 81% Venezuelčanov, podľa The Nation ani netuší kto Guaido je a nebol nikým zvolený.
Maduro je “nelegitímnym” prezidentom, tvrdí Trump (ktorý vyhral prezidentské kreslo vďaka tomu, že dostal o tri milióny hlasov viac než jeho protivník), “diktátor”, hovorí preukázateľne pomätený viceprezident Mike Pence a zberateľ ropných trofejí, poradca “národnej bezpečnosti” John Bolton (ktorý, keď som s ním viedol rozhovor v roku 2003, povedal: “Hej, veď vy ste komunista, možno aj člen Strany práce?”).
Ako svojho “špeciálneho vyslanca vo Venezuele” (majstra prevratu) vymenoval Trump odsúdeného zločinca Elliota Abramsa, ktorého intrigy v službách prezidentov Reagana a Georgea W. Busha vygenerovali v 80-tych rokoch škandál v súvislosti s Irán-Contras a pomohli utopiť Strednú Ameriku do rokov trvajúcej krvavej mizérie.
Ak dáme Alicu z krajiny zázrakov bokom, títo “blázni” patria do propagandistického spravodajstva (*Newsreels) 30-tych rokov. A napriek tomu, ich lži o Venezuele s nadšením prevzali tí, ktorí sú platení zato, aby ukazovali skutočný príbeh.
Tak napríklad, reportér Channel 4 News John Snow vykríkol na labouristu Chrisa Williamsona: “Pozrite, vy a pán Corbyn stojíte vo veľmi nechutnom rohu (názorom na situáciu vo Venezuele)!” Keď sa Williamson pokúsil vysvetliť, prečo je zastrašovanie suverénnej krajiny silou nesprávne, Snow ho prerušil: “Čo to tu splietate?”.
V roku 2006 stanica Channel 4 News účinne obvinila Cháveza z plánovania výroby jadrových zbraní s Iránom: fantasmagória. Vtedajší Washingtonský korešpondent, Jonathan Rugman, dovolil vojnovému zločinu Donaldovi Rumsfeldovi prirovnať Cháveza k Hitlerovi, bez konfrontácie samozrejme.
Výskumníci na Univerzite v Bristole študovali reportáže BBC o Venezuele za obdobie desiatich rokov. Pozreli sa na 304 správ a zistili, že len v 3 prípadoch správy poukazovali na niektorú z pozitívnych politík vlády. Demokratické výsledky Venezuely, legislatíva v oblasti ľudských práv, potravinové programy, iniciatívy v oblasti zdravotnej starostlivosti a znižovanie chudoby, nič z toho sa pre BBC nestalo. Neodohral sa ani najväčší program na zvyšovanie gramotnosti v ľudskej histórii, rovnako ako neexistujú milióny ľudí, ktorí pochodovali na podporu Madura a na pamiatku Cháveza.
Na otázku, prečo BBC natáčala len opozičný pochod, reportérka Orla Guerinová uviedla, že je “príliš náročné” byť na dvoch pochodoch v jeden deň.
Bola vyhlásená vojna Venezuele, o ktorej hovoriť pravdu je “príliš náročné”.
Je príliš náročné informovať o kolapse cien ropy od roku 2014, pretože je z veľkej časti výsledkom kriminálnych machinácií zo strany Wall Street. Je príliš náročné informovať o blokovaní prístupu Venezuely do medzinárodného finančného systému ovládaného USA, ako o cielenej sabotáži. Je príliš náročné hovoriť o “sankciách” Washingtonu voči Venezuele, ktoré spôsobili príjmom Venezuely straty najmenej 6 miliárd dolárov len od roku 2017, vrátane importu liekov vo výške 2 miliárd dolárov, ako o nezákonných praktikách, alebo hovoriť o odmietnutí Anglickej banky vrátiť Venezuele zlaté rezervy ako o čine pirátstva.
Bývalý spravodajca OSN Alfred de Zayas to prirovnal k “stredovekému obliehaniu”, ktorého cieľom je “položiť krajinu na kolená”. Tvrdí, že ide to kriminálny čin. Je to podobné tomu, čomu čelil Salvador Allende v roku 1970, keď prezident Richard Nixon a ekvivalent Johna Boltona, Henry Kissinger, sa rozhodli “ekonomiku Čile kričať”. Potom nasledovala dlhá, temná noc vlády Pinocheta.
Korešpondent Guardianu Tom Phillips tweetol obrázok čiapky, na ktorej slová v miestnom španielskom slangu znamenajú: “Urobte kurva Venezuelu opäť cool.” Reportér ako klaun môže byť konečnou fázou degenerácie veľkej časti žurnalistiky hlavného prúdu.
Ak by CIA pomohla Guaidovi a jeho bielym elitám (*supremacis) uchopiť moc, bolo by to v poradí 68. zvrhnutie suverénnej vlády Spojenými štátmi, pričom tieto vlády boli väčšinou demokratické. Určite bude nasledovať horlivý výpredaj venezuelských energetických zariadení a nerastného bohatstva, spolu s krádežou ropy, ako to aj naznačil John Bolton.
Počas poslednej venezuelskej bábkovej vlády kontrolovanej Washingtonom, dosiahla chudoba gigantické rozmery. Neexistovala žiadna zdravotná starostlivosť, pre tých, ktorí si ju nemohli zaplatiť. Neexistovalo žiadne univerzálne vzdelanie; Mavis Mendez a milióny ďalších ako ona nevedeli čítať ani písať. Ako veľmi cool to je, Tom?
(John Pilger je oceňovaný austrálsky novinár a dokumentarista pôsobiaci vo Veľkej Británii. Je uznávaným kritikom imperiálnej politiky západných mocností a obhajcom suverenity malých krajín a etník. Bol vojnovým spravodajcom a svetoznámym sa stal svojimi reportážami a dokumentami z Kambodže a Vietnamu, pôsobil aj vo Východnom Timore, Indii, Egypte, Nikaragui či Palestíne. Získal viacero prestížnych ocenení za žurnalistiku a dokumentárnu činnosť, ako aj sedem mierových a ľudsko-právnych vyznamenaní.)
Neskrátenú verziu tu preloženého článku si môžete prečítať TU.
