Ruský diplomat Andrej Karlov sa stal terčom atentátu v Ankare. Útočníkom bol turecký policajt mimo službu a podľa najnovších zistení bol členom alebo sympatizantom teroristickej skupiny Džajš al-Fatah, ktorá sa k činu prihlásila (jej členom je aj Džabhat Fath aš-Šám, bývalý Front an-Nusra, ktorý mal základňu vo východnom Aleppe). O čom tento nešťastný incident vypovedá, aké môže byť jeho pozadie a aké dôsledky by mohol priniesť?
62-ročný kariérny diplomat, od roku 2013 pôsobiaci v Turecku, otváral výstavu s názvom Rusko očami Turkov, keď ho zozadu postrelil atentátnik. Diplomat nemal pri sebe svoju ochranku, útočníka zneškodnili až turecké bezpečnostné zložky, no stihol postreliť ešte ďalšie tri osoby a niekoľko minút kričať svoje “posolstvo” svetu, ktoré vrátane atentátu zachytili kamery prítomných médií: “Nezabudneme na Aleppo, nezabudneme na Sýriu, boh je veľký. Kým nebudú naše mestá bezpečné, nebudete si užívať bezpečie. Len smrť ma odtiaľto dostane. Každý, kto sa zúčastnil tohto útlaku, za to zaplatí,” kričal v turečtine. V arabčine dodal “My sme tí, ktorí sľúbili vernosť Mohamedovi, viesť džihád.”
Existuje niekoľko scenárov a motívov tohto činu, od pomäteného šialenca, ktorý jednal samostatne, sympatizanta alebo člena niektorej z množstva teroristických frakcií bojujúcich v Sýrii a rovnako dobre sa mohlo jednať o zločin zinscenovaný treťou stranou, čo pri presadzovaní geopolitických záujmov nie je nič nevídané, aj keď v prípade vraždy veľvyslanca takej krajiny ako je Rusko by išlo skutočne o niečo nové a bezprecedentné.
Ak však v skutočnosti išlo o islamského radikála, jeho motiváciou bola zaiste účasť Ruska v sýrskom konflikte na strane Asada a konkrétne pomsta za stratu východného Aleppa a ďalších území, ktoré teroristi stratili, vrátane spolubojovníkov a zrejme aj ich rodín. Rusi a Turci však za útokom vnímajú jasnú snahu narušiť vzájomné vzťahy a budúce dohody ohľadom Sýrie. Kto by v takomto prípade mohol z narušenia takéhoto vývoja získať? Turecko a Rusko sa len pred pár dňami, hoc stoja na opačných stranách konfliktu, dohodli na odsune civilistov a ozbrojencov z východného Aleppa (do novej saláfistickej dŕžavy Idlibu) a deň po atentáte sa malo uskutočniť stretnutie ministrov zahraničných vecí Turecka, Iránu a Ruska v Moskve, aby našli riešenie pre v Sýriu. Práve toto by mohlo byť dostatočným dôvodom pre naštrbenie dôvery a vzťahov medzi spomínanými krajinami, ktoré sa chystali na nové sýrske mierové rozhovory, ktoré sa mali uskutočniť 27. decembra v kazachskom Astane. Takýto vývoj by logicky odsúval všetky ďalšie krajiny, začlenené v sýrskom konflikte do tzv. americkej koalície na vedľajšiu koľaj, rovnako ako mierové rozhovory v Ženeve, ktoré zatiaľ nikam neviedli a rovnako tak by už nikoho nezaujímali zvrátené ciele a predstavy teroristických skupín, ktoré sú aj tak len využívané v tejto odpornej zástupnej vojne. Prezident Erdogan, ktorého činy a charakter sú prinajmenšom nejasné, si opäť aj v tejto tragédii našiel čas kopnúť si do svojho oponenta v exile Gülena, ktorého turecký minister zahraničia rovno obvinil z nájomnej vraždy Karlovova.
Tento bezprecedentný akt nenávisti, či už bola pomsta za Aleppo skutočným motívom alebo len zastieracím manévrom, je vo svojej podstate tragickým výsledkom masívnej protiruskej (a zároveň protiasadovskej) propagandy, ktorá sa vystupňovala práve v posledných fázach oslobodzovania Aleppa. Niekoľko bezcitných pomätencov dokonca dostalo priestor vo svetových médiách, aby mohlo vyjadriť svoje presvedčenie, že si to Karlov zaslúžil a už by asi nikoho ani neprekvapilo, keby sme sa dočítali senzáciu, že to celé zinscenoval samotný Putin. Niekoľko vysokopostavených politických zahraničných predstaviteľov sa k smrti veľvyslanca vyjadrilo, že “takýto čin neospravedlňuje ani motív”, čím vlastne povedali, že kým čin v poriadku nebol, motív (pomsta za údajné vojnové zločiny vo východnom Aleppe) v poriadku bol.
Mediálny priestor už niekoľko mesiacov zapĺňajú emotívne no už menej dôveryhodné správy o zabíjaní civilistov výhradne vo východnom Aleppe, a to výlučne sýrskymi a ruskými silami. Mediálna kampaň “za východné Aleppo a rebelov” a “proti Asadovi a Rusku” sa v posledných dňoch vyostrila a priniesla mnohé sporné informácie, dokázateľné manipulácie, aj bezohľadné klamstvá. Zdrojmi týchto informácií, ktoré sa masívne šírili mainstreamovými kanálmi, ale aj sociálnymi sieťami boli prevažne anonymné, ale pre médiá zároveň “dôveryhodné” osoby, prípadne už známi a skúsení aktivisti a blogeri sympatizujúci s revolúciou a ozbrojenými skupinami alebo rovno ich členovia.
O ruskom pôsobení v sýrskom konflikte, ale aj o Rusku ako takom, sa v našich médiách píše výlučne v negatívnom zmysle. O Rusku v skutočnosti nevieme takmer nič, ale vieme, že ho máme nenávidieť. Aspoň taká je daná mediálna, politická a spoločenská línia. Asi podobne to fungovalo v 50-tych a 60-tych rokoch v USA, kedy spravodajské služby cielene vyvolávali a podnecovali u občanov strach a nenávisť z komunistov a Ruska, bujnelo udávanie, sledovanie a politické procesy. Ako vidieť, veľa sa toho odvtedy nezmenilo. Znemožňovanie Rusov je už akýmsi mediálnym štandardom. Obzvlášť ich zlyhania a prehry sú veľmi obľúbené. To dopĺňa vyťahovanie a neustále opakovanie najrôznejších afér, od dopingu až po masívnu korupciu. Politici to vygradujú najrôznejšími príbehmi o politických zámeroch Ruska, ktoré chce každého vojensky obsadiť alebo aspoň hospodársky zničiť. No a napokon je tu odhodlaný boj proti konšpiráciám, ktorý je sám konšpiráciou a hovorí nám, že za každým zločinom je Rusko, že každé voči západu kritické médium je platené či riadené ruskou KGB a všetko, čo sa nám nepekné deje, je výsledkom Putinovych intríg, nech už to znie akokoľvek absurdne. No a netreba zabudnúť ani na večné omieľanie histórie, o tom, čo nám Rusi všetko spôsobili, ako nás obsadili a akú sme tu mali diktatúru. Mnoho vecí je pritom pravda a fakt, no premyslene kombinované, dookola opakované, jednostranne vykladané a manipulované, majú tieto informácie s celou pravdou len málo spoločné a celé to ako stojí a padá na či už tradovanej alebo vlastnej nespracovanej nenávisti a strachu, ktorý sa nielen jednoducho vyvoláva, ale aj smeruje.
No a čo sa týka Sýrie, ktorá v podstate počas 5 ročného konfliktu verejnosť zásadne nezaujímala, videozábery, fotografie a výpovede teroristov, ich rodinných príslušníkov, sympatizantov či skompromitovaných Bielych prilieb nám stačia na to, aby sme vedeli, kto je dobrý, kto zlý, kto trpí a na kom záleží. Už menej nás akosi zaujíma kontext a celý príbeh. Akoby Aleppo malo len jednu stranu (východ) a teroristi už v ňom ani neexistovali a neboli žiadny problém, či regulárny cieľ pri bojoch o mesto. A prečo musíme hovoriť o teroristoch? Pretože tzv. umiernení rebeli už v podstate neexistujú a nevedno, či niekedy niečo také vôbec mohlo existovať. Východné Aleppo mala každopádne pod palcom teroristická skupina Džabhat Fath aš-Šám, bývalý Front an-Nusra, teda sýrka Al-Kájda, ktorá zrejme nebola predstaviteľom osvieteného, liberálneho, demokratického raja vo východnom Aleppe ani nikde inde.
Médiá nás mesiace valcujú sprostredkovanými “dôkazmi” o tom, že sýrske a ruské vojsko bezhlavo bombardovalo výlučne civilistov a hlavne ich nemocnice, ktoré boli mimochodom vo východnom Aleppe iba tri. To, že terčom útokov boli práve teroristické základne zámerne budované najčastejšie v školách a zdravotníckych zariadeniach, či miesta, odkiaľ denne prichádzali teroristické raketové, mínometné útoky na civilné obyvateľstvo na územiach ovládané vládou, nás už akosi netrápi a nezaujíma. Nie je na to čas, veď emotívne videá nás tlačia do patričnej reakcie. Ak nie zdieľať svoje zdesenie na sociálnych sieťach, tak aspoň demonštrovať na uliciach, podpisovať petície, či posielať peniaze mimovládkam. Trpiaci ľudia sú odpoveďou na všetko. Pravda a celý príbeh nie sú podstatné. Niet na to čas. Dôležitý je akt. Uľaviť si. Prinajlepšom priznať, že tomu vôbec nerozumieme, ale aj tak “treba zastaviť toho Asada a Rusov”. Vieme len to, čo sa nám niekto rozhodne zdeliť. A dokonca ani to nemusí byť pravda. Dôkazov je mnoho, manipulácií ešte viac. Áno, civilné obete sú v podobných vojnových konfliktoch, prebiehajúcich v husto obývaných oblastiach, tragickým faktom. Musíme sa ale začať pýtať, prečo nám nikto nehovoril a neukazoval trpiacich na druhej strane mesta, tých ktorí celé roky strádali a trpeli kvôli džihádistom. Prečo sme nepočuli svedectvá tých, ktorým sa počas okupácie podarilo újsť či tých, ktorí konečne oslavujú slobodu. Prečo si oni nezakladali účty na twitteri a nemali obrovský priestor v mainstreame? Nikto z novinárov akosi oduševnene nehovorí o miliónoch trpiacich Sýrčanov, ktorí žijú len vďaka obchodom a dodávkam tovaru z Ruska, pretože západné sankcie by ich zabili a “nielen” hospodársky zničili. Že ruské konvoje už mesiace dovážajú (nielen) do Aleppa potraviny a lieky, že budujú poľné kuchyne a nemocnice alebo to, že ruskí pyrotechnici odmínuvajú rad za radom celé mestá od nástrah teroristov. To nie je obhajoba ani propaganda. Propagandou je práve len jedna malá čas príbehu a aj tá je pričasto zdeformovaná.
Rusko platí za pomoc sýrskemu režimu vysokú daň. Žiaľ nielen tým, že ho západné médiá neustále znemožňujú a prispievajú k masívnej rusofóbii v celom európskom priestore. Rusko zaplatilo zostrelením stíhačky Tureckom a smrťou svojich pilotov. Zostrelením vojenského vrtuľníka teroristami a smrťou posádky. Zničením poľnej nemocnice a smrťou ruského zdravotníckeho personálu v Aleppe. Vystavilo sa hrozbe nových teroristických útokov, ktoré islamisti už dlhodobo pripravujú na území Ruska a teraz zaplatilo aj smrťou svojho najvyššieho diplomata, čo by mohla predčiť hádam už len vražda prezidenta či premiéra. Tou najväčšou daňou je ale medzinárodný, neutíchajúci tlak zo strany väčšiny európskych štátov, USA a Kanady, ktoré vyhlásili Rusku nielen sankčnú (hospodársku) vojnu, ale aj vojnu informačnú a geopolitickú (jej súčasťou bola aj podpora prevratu v Ukrajine a nového režimu).
Či už by bol útočníkom v Ankare islamský radikál, pomätenec zdeformovaný propagandou alebo bábka v rukách spravodajských služieb, faktom ostáva, že nenávisť voči Rusku a Rusom rastie, a to na základe selektívnych informácií, dohadov, domnienok, zámerných manipulácií a pričasto klamstiev. Praktiky niektorých proruských webov a médií, ktorých sa tu tak obávame a kritizujeme, samotné západné médiá i politici využívajú ešte v absurdnejšej forme, čoho dôkazom je aj sprostredkovanie informácií o dianí v Sýrii. Médiá (často s jasným politickým pozadím) si vytýčili jasnú líniu a nemajú problém sa ani postaviť na stranu teroristov, ktorých mimo Sýrie vnímajú ako najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. Je to prinajmenšom plné paradoxu, cynizmu i pokrytectva. Popritom v Európe neustále lovíme ruskú propagandu, Spojené štáty hľadajú ruských agentov a hackerov, no a NATO už tradične ruského vojaka za každým bučkom, hoc aj v Belgicku.
Je šokujúce až desivé do akej miery môže byť takáto kampaň úspešná, hoci je postavená na len neustálom osočovaní a obvineniach, ktoré majú prinajlepšom vratký základ, ak vôbec nejaký (jedna babka povedala …) a to celé bez kontextu a rozvíjania vecnej diskusie (a keď už tak s kamarátmi a bez oponentov). Aj tu asi platí staré známe – stokrát opakovaná lož sa nakoniec stane pravdou. Posledný teroristický útok v Berlíne čiastočne zatienil záujem médií o Karlovovu vraždu (no je isté, že by nevyvolal záujem médií ako tomu bolo pri vražde Nemcova), no tiež ukázal, kam by sa mala pozornosť hlavne európskych lídrov zamerať (skončiť s vyzbrojovaním a podporou teroristických skupín v zástupných vojnách, skončiť s vojenskými intervenciami, ktoré destabilizujú krajiny, zastaviť pôsobenie a činnosť radikalizujúcich činiteľov, napr. imánov, prestať s podporou radikálnych režimov akým je napr. Saudská Arábia, ktorá šíri wahábizmus a saláfizmus do celého sveta a pod.). Vyzerá to ale tak, že ich odpoveďou na tento ďalší ohavný zločin spáchaný islamistickými radikálmi je predĺženie ekonomických sankcií voči Rusku. Voči Rusku, ktoré nestálo ani za vytvorením Mudžahedínov, ani Talibancov, ani al-Kájdy či Islamského štátu. Voči Rusku, o ktorom netreba mať síce žiadne ilúzie, ale zároveň ho ani netreba odsudzovať a nenávidieť v rámci naordinovanej davovej psychózy, pretože práve Rusko, aj teraz v Sýrii, stojí na strane svetského, sekulárneho štátu, 17 miliónov ľudí, ktorí dnes na územiach kontrolovaných sýrskou vládou žijú a či sa to už niekomu páči alebo nie, na strane riadne zvolenej sýrskej vlády a prezidenta.
